A pritom by som naozaj chcel byť objektívny, mať objektívny pohľad na seba. Vidieť sa akoby zvonku. Aby som vedel objektívne posúdiť svoje konanie vo vzťahu k ľuďom. Ale – nejde to.
Napriek tomu ma ale práve o niečo také žiada Ježiš, keď mi prostredníctvom odkazu v Matúšovom Evanjeliu hovorí: „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: "Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka" - a ty máš v oku brvno?! Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata.“ (Mt 7, 3-5)
Bol tak strašne rád, keby sa ma táto Ježišova výčitka netýkala! Lebo ak sa ma dotýka, ubližujem ľuďom okolo seba. Ale ako zistiť, či práve teraz nie som ja ten s tým brvnom v oku?
Prvé, čo mi napadá a snaží sa ma upokojiť je predpoklad, že to brvno v oku predsa musí strašne tlačiť! Ibaže potom prichádza pochybnosť: čo ak som si na ten tlak už tak zvykol, že ho vôbec nevnímam?
Mať dobrého priateľa, či spovedníka, ktorý sa nebojí nastaviť mi zrkadlo, je ďalšia z možností a je naozaj super! Ale čo ak je to zrkadlo z dákeho dôvodu krivé?
Mne osobne pomáha jedno pravidlo: keď máš pocit, že okolo teba sa točí stále viac a viac nesympatických (nepríjemných, zlých, odporných ...) ľudí, chyba je väčšinou – v tebe!
