"Modlíš sa, aby si svojimi "magickými formulkami" primäl boha plniť tvoju vôľu, alebo je tvoja modlitba žvatlaním dieťaťa, pokúšajúceho prihovoriť sa svojmu milujúcemu a chápajúcemu Bohu-Otcovi?" Aj takéto provokatívne témy pichali do nášho, možno trochu prispatého, katolicizmu. Niekde tu začala vo mňa klíčiť túžba, ísť na najbližšie duchovné cvičenia k benediktínom. A po prvýkrát som počul slovo apoftegma.
Veľkému Antonovi raz povedali: "Si ten najväčší mních z celého východu!" "To už mi povedal diabol," znela odpoveď.
Kým som po prvýkrát prekročil bránu benediktínskeho kláštora v Sampore, uplynuli takmer dva roky. "Zaradíš sa do nášho života, to by ti mohlo stačiť. Alebo chceš individuálne vedenie?" Nechcel som. Chcel som sa zaradiť do každodenného života benediktínskej komunity; 5:30 – ranné chvály, rozjímanie, príprava na svätú omšu, 6:30 – svätá omša, 7:30 – raňajky, 8:00 – práca, 12:20 – posvätné čítanie, 13:00 – obed, siesta, 14:30 – modlitba cez deň, 14:45 – práca, 17:00 – vešpery, 17:30 – lectio divina, 18:30 – večera, 20:00 – kompletórium, silencium, 22:00 – zhasínanie svetiel.
Istému starcovi, žijúcemu už roky v zápasoch, unikol z perí povzdych: "Môj Bože, ak si všade, prečo som ja tak často inde."
Rozzívané ranné chvály, ticho chrámu pozývajúce k načúvaniu, eucharistia, pár slov prehodených pri raňajkách a prvé jarné kilometre v nohách. Obed s mníchmi, pri ktorom sa dodržiavajú pravidlá platné viac ako 1500 rokov.
Abba Pambó sa spýtal abba Antona: "Čo mám robiť?" Starec mu povedal: "Nespoliehaj sa na vlastnú spravodlivosť, netráp sa tým, čo už pominulo, a kroť svoj jazyk i žalúdok."
Po večeroch som si čítal Regulu svätého Benedikta (480-547). Benedikt nám ju zanechal ako svoj duchovný testament. Zúročil v nej skúsenosti púštnych otcov i svoje vlastné. A ja som s úžasom pozoroval, že jeho duchovní synovia žijú podľa nej dodnes.
Abba Anton ešte povedal: "Videl som všetky osídla diabla rozsiate po zemi; a tak som zabedákal a povedal: "Ktože im môže uniknúť?" A počul som hlas, ktorý hovoril: "Pokora."
Čas prežitý medzi samporskými benediktínmi plynie inak, ako čas "tam vonku". Uhly pohľadov sa menia rýchlejšie a radikálnejšie, než by človek čakal a bol na to pripravený. A apoftegmy púštnych otcov, znejúce ušiam moderného človeka staromódne, až neprijateľne, sa odrazu stávajú pravdivejšími, než všetky tie moderné "pravdy", ktoré dnes hýbu svetom.
Niekto sa spýtal starca: "Čo je to ziskuchtivosť?" A on odpovedal: "Neveriť Bohu, že sa o teba stará, stratiť nádej v Božie prisľúbenia a milovať škodlivé rozkoše."
Vedel som, že sa sem vrátim, už keď som odchádzal domov. V priebehu nasledujúcich mesiacov som sa i vracal, pomodliť sa s mníchmi nedeľné Vešpery. S pribúdajúcim časom však návratov ubúdalo a môj život sa pomaly dostával do starých koľají. Čosi však vo mne zostalo.
Prišiel máj a ja som vybral do Samporu na duchovnú obnovu. Hneď po príchode som mal pocit, akoby som prichádzal domov. Opäť sa mi prihováralo ticho kláštorného kostola i recitované, či spievané texty Žalmov pri spoločných modlitbách v chóre. Opäť som sa prechádzal chodbami kláštora a opäť som sa nechal oslovovať príbehmi púštnych otcov, ako ich zachytila Małgorzata Borowska OSB vo svojej knižke Tváre Otcov púšte.
Benediktínsky kláštor v Sampore je zvláštnym miestom. Je akoby oázou s prameňom živej vody uprostred púšte 21. storočia. Je akoby bránou do iného sveta, ktorá sa otvára každému, kto chce vstúpiť. Je len na človeku samotnom, aby vstúpiť chcel.
