Prišla. Sadli sme si ku notebooku a pozerali. Obe (budúca stará mama i jej zatiaľ ešte slobodná dcéra) sa rozplývali od nadšenia. Budúca stará mama bola síce trošku zaskočená tým 3D – predsa len na klasických sonografoch vyzerá ešte nenarodené bábo o dosť ináč – ale videli sme ho i v pohybe a malo inkriminovaného „pipíka“ ☺
Kým sa obe „vytešovali“, moje myšlienky sa zatúlali úplne iným smerom. Pozerám sa tu na videozáznam sonografu 16 týždňového, cca 8 centimetrového človiečika. Nádherne živého človiečika. Aký je rozdiel medzi ním a iným 16 týždňovým človiečikom, ktorému ľudským rozhodnutím nebude dovolené narodiť sa? Že nemá „pipíka“? Ale veď toho dievčatká nemajú ...
Spomenul som si na všetky tie bábätká, ktorým ľudské rozhodnutie nedovolilo dorásť a narodiť sa. A spomenul som si i na ženy, ktoré sa tak v tom ktorom konkrétnom prípade maminami nestali. Osud nejednej z nich poznám veľmi dôverne. To čo prežívali, či prežívajú nazývajú niektorí postabortívny syndróm. Ja to volám jednoducho – peklo na zemi! Pozn. netýka sa to iba žien, ktoré sú veriace!
Tie nenarodené bábätká sú dnes v nebi, teda aspoň v to dúfam. Skôr či neskôr ale zomrú i tí, ktorí ich tam z najrôznejších dôvodov poslali predčasne a – v okamihu smrti sa stretnú zoči-voči nielen s Kristom. Poviem vám, ak by sa to týkalo mňa, asi by som nenašiel silu, aby som sa takému dieťaťu pozrel priamo do očí. Ale – ak tie deti v nebi sú, vyhnúť sa im nebude dať ...
Neviem, ako to chcete „riešiť“ vy, ktorých sa to bezprostredne dotýka. Mám pre vás návrh. Bude asi veľmi boľavý, ale mohol by byť tým riešením. Zmierte sa s nimi. S tými deťmi, ktoré aj kvôli vám nezažili mamino objatie. Poproste ich o odpustenie a proste ich, nech sa za vás tam v nebi modlia. Niečo mi hovorí, že ak to urobíte, tak pri vašom odchode z tohto života budú na vás čakať rozžiarené oči plné lásky ...
