Praženica na oravskej slanine je môj obľúbený recept. Nakrájam si slaninku na kocky, hodím na panvicu, trošku poškvarím a pridám vajíčka. Na bublajúcu zmes nasypem mleté čierne korenie a mletú sladkú červenú papriku. Ako správny kuchársky barbar nepoužívam cibuľu, ani nesolím. Dnes som však varil aj pre M. (spolu s T. patrí medzi našich kostolníkov) a ona soľ veľmi rada. Tak som do vajíčok trošku toho bieleho prášku vmiešal. Pozn. v Lamači zvyknú kostolníčiť študenti.
S chuťou sme sa pustili do raňajok. M. sa po prvom súste zastavila a "prosím si soľ," povedala. S poznámkou, že veľa soli škodí, som jej ju podal. "To je cukor," skonštatovala po krátkom prieskume obsahu dózy a šla si po dózu druhú, ktorá tej prvej akoby z oka vypadla, až na ten obsah. Biely prášok vmiešala do svojej porcie a spokojne sa naraňajkovala. A mne konečne "docvaklo" - tú našu praženicu na oravskej slanine som osolil kryštálovým cukrom.
Ja viem, to sa stáva. Občas niekto nasype soľ do kávy, ja som nasypal cukor do praženice. Ale ja som si bol tak istý, že to, čo do nej sypem, je soľ, akože sa Ďuro Drobný volám.
