Začala hrať hudba, na parkete pod pódiom sa zjavila víla. Jej fotografiu mám v knižke i na blogu a teraz tu pred nami tancovala v kostýme z predstavenia v(RAJ) tanečného divadla ATak. A Paľo pokračoval v recitácii:
Som v únave Tvojho tela,
som v bolesti, ktorej máš veľa,
v nočnom tichu,
v nežnom vzdychu,
v kráse hviezd,
v teple hniezd.
Som vo vráskach staroby
a som v búrke na mori,
aj v námahe pracujúcich,
aj v radosti tancujúcich,
v detskom smiechu,
v ľudskom hriechu ... K TEBE som PRIBITÝ.
Autorom tejto modlitby, ktorú vyslovovali jeho ústa, však nie som ja. Napísala ju ona, tancujúca víla V.
Sedel som na stoličke vo Veľkej sále bratislavského UPeCe, plnej nádherných ľudí a čas na čas prestal existovať. Na pódiu sa objavilo Klbko, postavička z projektu zrealizovaného televízneho programu pre deti, ktorý som kedysi vymyslel. A deti fascinovane hľadeli, ako sa k nim prihovára. Pozn. bábkovodičku Kišu spoza provizórnych kulís vidieť nebolo, zato počuť ju bolo poriadne.
Zaznela hudba, ktorú milujem. Z album The Prayer Cycle od Jonathana Eliasa. Michal a Marhulka (ak si dobre pamätám) tancovali úryvok z predstavenia zimOsen.
Na pódiu stál opäť Paľo. Počas samo-líčenia viedol vnútorný monológ. Veta nasledovala vetu a ja som si uvedomil, že na pódiu nestojí on, ale ja. Keď svoje líčenie dokončil, pred nami stál klaun, či vlastne šašo. Úryvky z predstavenia koNIEc - cirkúsok srdca tak boli akoby úryvkami z môjho 50 ročného života.
"Tak ako apoštoli, i my kňazi sa pýtame Ježiša: ´Pozri, my sme opustili, čo sme mali, a išli sme za tebou.´ A tak ako vtedy im, i nám dnes hovorí: ´Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu alebo bratov alebo rodičov alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život.´" (Lk 18, 28-30)
Týmito slovami som sa prihovoril prítomným počas svätej omše a dodal som: "Pozrite sa okolo seba, koľko nás tu je, aj keď nie každý z pozvaných mohol prísť. Na ďalších som pri mojej vynechávajúcej pamäti pozabudol. Každý z vás v istom momente vstúpil do môjho života a ja sa vám chcem za to dnes poďakovať. Vy ste splnením časti Ježišovho prísľubu, ktorý mi ako kňazovi dal. A prosím vás, neodchádzajte bez toho, aby som vám aspoň rukou nepotriasol."
V ten deň som prišiel do sály okolo jednej popoludní. Vasil s Marekom a Paľom práve vešali a nastavovali svetlá. Po chvíli dorazil Jožko, začali sme spolu rozkladať stoličky. Chvíľu na to Silvia priviezla napečené mňam koláčiky (v lístkovom ceste zapečená šunka). Vzápätí sa objavili Zuzky, Janka, Paľo a Púpä, Judka a Vierka, Vilo, muzikanti z kapely Ameň-Kameň, Janko, Veronika, Daniel a Janka a koordinátori a zvukári UPeCe a ďalší a ďalší. Niektorí z nich sa videli po prvýkrát v živote. Prišli, aby mi pomohli zmeniť prázdnu sálu na kostol, herňu, koncertnú sálu, javisko a jedáleň.
Ako prichádzali, zapájali sa do práce. Žehlili obrusy, bez ladu a skladu prinášali lavice a stoly, pivo a nealko, obrusy a tácky. V istom momente sa však zarazili, zhŕkli sa pri kapele a začali intenzívne komunikovať. Po dvadsiatich minútach sa opäť rozpŕchli a okolo štvrtej popoludní bolo takmer všetko pripravené.
Anina mamina pricestovala z Trstenej, na otočku. Priniesla mi nádhernú tortu a vzápätí odcestovala nazad na Oravu. Pikulíkovci z Lamača priviezli torty dve, syrové. Lucka z Košíc 19 kg (slovom devätnásť kilogramov) koláčikov, ktoré napiekla spolu so svojou maminou. Takých tých mňam zlepovaných. Kto doniesol ostatné pochutiny, netuším. Zjedli sme ich všetky. Aj 120 litrov gulášu.
Oslovil som kamarátov z detstva, farníkov z Kočkoviec, Bobotu, Lamača, Rače, spolupracovníkov a muzikantov z hudobného festivalu Verím Pane, bývalých študentov, príbuzných, kolegov z LUX communication a TV LUX, spolubratov v kňazskej službe, spolublogerov z blogu na SME...
Teraz boli tu. Niektorí sa nevideli desať i viac rokov, ďalší sa vôbec nepoznali, mnohí priviedli aj svoje deti. A ja som videl ich úsmevy a rozžiarené oči a vedel som, že Lucka mala pravdu, keď mi povedala: "Ďuro, keď pozveš ľudí ty, prídu. Nemusíš oslavovať, ale daj nám priestor na stretnutie."
Nemusíš oslavovať. Hm. Hneď po svätej omši sa vytvoril rad gratulantov, i s darčekmi (moju poznámku v pozvánke - nenoste žiadne darčeky, prosím - odignorovali). Ale zato na inštrukcie nezabudli: "Keď ten nakladaný syr zješ, fľašu mi vráť!" Obávam sa, že prudko precenili moju pamäť ☺ Pozn. aj vstupenky na koncert Václava Neckářa som dostal ☺
A hoci čas na čas prestal existovať, hodiny sa nezastavili. Na pódiu divadelnom, ktoré sa pomaličky zmenilo na pódium koncertné, sa postupne postavili Miro Jilo, April Quintet, Atlanta (hoci len v zostave Dano, Mária, Soňa a ako hosť Chucky), Canaan Sirens. A bolo mi nádherne.
Nepamätám si, čo presne Mária povedala. Bolo to čosi ako: "Túto pieseň venujem Jurajovi. Je o ňom." A Chucky hral a Mária spievala a mne behali zimomriavky po tele.
svieť nám
keď nieto zápaliek
keď sviece nevládzu
a svet v súmraku pláva
svieť sám
veď horký býva liek
nie nečaká ťa sláva
nik netlieska keď dávaš
skús nepadnúť
je to viem ťažká púť
nie nie si svätý
skús však svietiť nám
"Si 30tnik s 20 ročnou praxou," povedala Monika. Hej, to som. "Si šašo," povedal Paľo. A ja mu aj za to ďakujem.
Pozn. tým nechcem čokoľvek uprieť bratovi (Karolovi Lovašovi) Šavlovi, autorovi knihy Boží šašo
Pozn. za fotografie zo stretnutia ďakujem Júlii Račákovej a Miroslavovi Čačíkovi
