Ajaj. Včera bolo presne 19 rokov od mojej kňazskej vysviacky a ja som mal deň taký rozbitý, že som na to celkom zabudol. Keby sa mi mamina nebola ozvala, vôbec si nespomeniem!
Celé sa to udialo 17. júna 1989 v piaristickom kostole v Nitre. Bol som vtedy o pár rokov mladší, o veľa kíl ľahší ☺ a i napriek zdravotnému handicapu vždy plný elánu a optimizmu.
Tie roky, ktoré prišli potom, boli nádherné a to i napriek mojim zlyhaniam a pádom, i napriek ťažkým obdobiam, na ktoré si len veľmi nerád spomínam.
Pozn. práve tie zlyhania a pády akoby spôsobili, že z novokňaza, sršiaceho neomylnou múdrosťou a poznajúceho odpoveď na všetky otázky týkajúce sa ľudského bytia, sa postupne stal človek – kňaz, ktorý stojí tvárou v tvár ľudskej bolesti a ľudskému utrpeniu často bezradný a bezmocný.
Už som tu niekde napísal, že nie som svätý, hoci by som chcel byť. Že sa snažím pod zorným uhlom Pavlovho výroku: "Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi" (Rim 3, 23-24) žiť s túžbou, aby sa na mne raz vyplnil i výrok: "Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna." (1Kor 15,10)
Nakoľko sa mi to darí, to môžete čiastočne posúdiť vy, ktorí ma čiastočne poznáte a úplne Boh, ktorý ma pozná najlepšie. Nech už je ale vaše či Božie hodnotenie akékoľvek, som vďačný za dar kňazstva a nejaký ten deň blbec mi síce môže pokaziť náladu, ale radosť zo života mi zobrať nemôže!
