Dospel som do polovice svojho života

Štatistika ale nepopustí. Na blog som začal písať 24. 1. 2007, teda presne pred rokom. A štatistiky vraj hovoria, že životnosť aktívneho blogera je v priemere 2-3 roky. Takže vo svojich 45 rokoch biologického života som dospel do priemernej polovice, či prvej tretiny života blogerského. Ja, "pôvodne ODF (obyčajný dedinský farár), ktorý sa nedopatrením dostal k práci s médiami."

Ako som sa vôbec dostal k blogu? Pred pár rokmi som pri túlaní sa po webe narazil na blog.sme.sk. Zo začiatku som iba sporadicky čítal články, ktoré ma zaujali. O niečo neskôr som už pravidelne kontroloval, čo nové má Vlado Schwandtner, Mária Lazárová, Jolča Čuláková ... objavil som články "môjho" študenta Erika Goliana, ktorý ma oslovil svojou schopnosťou tvoriť vtipné mystifikácie, či neopakovateľnú Lenku Jílekovú s jej schopnosťou písať prudko čítavo! Stále som ale nemal potrebu zapojiť sa do blogerského diania aktívne.

Keď som sa v januári 2007 vrátil z Kambodže , povedal som si, že o práci slovenských lekárov v Phnom Penh musím napísať! Zvažoval som, či to má byť článok pre Katolícke noviny, s čím som už mal svoje skúsenosti, alebo skúsim blog. Vyhral blog!

To, čo ma na tomto konkrétnom blogu od začiatku priťahovalo, bola podmienka, že autor-bloger musí ísť na trh s vlastnou kožou, pod vlastným menom a s vlastnou fotografiou. 

Pozn. trošku je mi ľúto, že práve táto podmienka dnes nie je dodržiavaná dôsledne, hoci chápem, že sú výnimočné situácie. Osobne by som celkom rád prijal, keby platila i pre diskutérov!

Na blogu SME som našiel kopec slušných ľudí rôznych názorových spektier a to bol, po podmienke ísť s kožou na trh, už druhý dôvod, pre ktorý som sa rozhodol písať práve sem. Ten tretí? Chcel som o práci našich lekárov napísať inému okruhu čitateľov, než sú adresáti Katolíckych novín.

Ako prvý som teda napísal článok s názvom „ To dievčatko nemá ani mozog, ani pľúca! “ Ľudia si ho prečítali a čítajú ho dodnes.

Povzbudilo ma to a tak som pokračoval v písaní článkov inšpirovaných mojim vianočným pobytom v Kambodži; o Vanovej svadbe, o výlete do Angkoru, o Bunhengovej smrti či o bývalom vezení Červených Khmérov. Postupne sa na mojom blogu sa začali objavovať aj iné témy; spomienka na Martinské Folkfórum, rozprávanie o mojom túlaní sa po Roh áč och, o festivale Verím Pane, ktorý s priateľmi organizujeme od roku 1990, o mojej ceste ku kňazstvu ... o tom, čo je v mojom živote dôležité .

Začal som komunikovať s blogermi, ktorí ma zaujali a dodnes som s tým neprestal. Zúčastnil som sa jednej blogerskej chaty a zopár stretnutí v Bratislave ... tak mi teda toho 24. 1. 2007 začal plynúť čas blogerského života.
Za ten rok, čo som tu prítomný, som spoznal zopár zaujímavých ľudí, ktorí sú dnes neodmysliteľnou súčasťou môjho života. Aj vďaka nim sa tak trochu pootvorili dvere môjho „kňazsko-katolíckeho geta“ a môj svet je dnes i vďaka tomu oveľa pestrejší. Či už zapadnem do štatistiky o dĺžke života blogera, alebo nie - ten rok tu prežitý stál za to!