Ďuro, mal by si spovedať a nie tu ťahať káble!

Mal by som spovedať. Blíži sa Veľká noc, ostatní kňazi ani nemajú kedy vyjsť zo spovedníc a ja si tu naťahujem dáke káble ...

Tento kratučký moment ma o pár dní neskôr priviedol k úvahe na tému: „Čo ešte patrí a čo už nepatrí ku kňazskej službe?“ Postupne som si preberal v hlave, čomu všetkému sa venujú kňazi, ktorých poznám. Nakoniec sa mi vynoril obraz Maroša Kuffu v montérkach pri miešačke a uvedomil som si, že tu nejde iba o otázku obsahu kňazskej služby. Že tu ide o niečo, čo sa môže dotýkať každého človeka.

Spomenul som si na myšlienkový experiment Carla Carretta. Mal zhruba takúto podobu: „Keby som ja bol pápežom, predal by som vatikánske zbierky a všetky peniaze by som použil na pomoc krajinám tretieho sveta ... dobrá myšlienka, nie? ... viete, kde je v mojej úvahe chyba? ... nuž – ja nie som pápežom!“

A záver onoho myšlienkového experimentu? Carlo v ňom nehovorí o túžbe stať sa pápežom. Hovorí o ľudskej vlastnosti: ja vždy viem, ako by sa mal zachovať – ten druhý! Viem, ako by sa mal správať pápež, politici, náš farár, arcibiskup Sokol, moja manželka ... ale to je omyl, veď ja nie som ani pápež, ani predseda parlamentu, ani svoj vlastný farár, ani arcibiskup Sokol a už vôbec nie som ženatý (keby som aj bol ženatý, nemôžem byť sám sebe manželkou ☺ ). Som predsa Ďuro Drobný, kňaz nitrianskej diecézy, ktorého biskup poslal pracovať do médií.

Kto mne, ako kňazovi Ďurovi Drobnému, môže zo 100 % istotou povedať, čomu a kedy mám dať prednosť? Čo a kedy ešte je, alebo už nie je kňazská služba? Osobne si myslím, že tou konečnou inštanciou by malo byť vlastné svedomie.

A tak sa učím rešpektovať svedomie tých druhých: kňazov, politikov, susedov, kolegov, blogerov ... jednoducho ľudí, aj keď si občas myslím, že by mali konať inak. A obraz žákovského farára Maroša Kuffu v montérkach vo mne nevyvoláva potrebu povedať: „Maroš, venuj kňazskej službe a tú miešačku nechaj laikom!“