Z bezvedomia ma o pár hodín prebral chlad. Ráno som sa spýtal spolu-spiacich, či si v noci niečo zvláštne nevšimli, teda môj výkrik. Vraj počuli dáky vzdych ...
V pondelok som šiel do Národného ústavu reumatických chorôb na plánované sonografické vyšetrenie. Povedal som lekárovi, čo sa mi prihodilo v Námestove, i o tom suchom kašli a únave, ktorých sa už pár týždňov neviem zbaviť. Povedal: „Najskôr vylúčime vodu pri srdci ... nevylúčime! ... ako si sem prišiel?!“ „Mojim autom, ako vždy, prečo?“ spýtal som sa ho. „Veď si sa mohol zabiť! Máš toľko vody pri srdci, že Ti ho mohla zastaviť!“
Zavolal záchranku a ležiaceho, napojeného na dáke prístroje, pod lekárskym dozorom ma previezli najskôr na JIS na Kramároch a po pár dňoch do SÚSCHu (dnes Národný ústav srdcových a cievnych chorôb).
V deň operácie prišila ráno sestra i saniťák, dali mi dáke lieky, tuším aj injekciu a on sa ma potom spýtal: „Vládzete prejsť na vozík?“ Pozrel som na neho nechápavo a povedal: „Samozrejme!“ Ľahol som si na vozík. Privrel oči. Po chvíli som ich otvoril a pozeral som sa na strop nado mnou. A uvažoval nad tým, aké to asi bude, tá operácia. Za roky môjho spolužitia s kamarátom zvaným Morbus Bechterev som ich už pár absolvoval, ale doteraz sa vždy týkali mojich kĺbov.
Ležiac a pozerajúc do stropu som čakal, kedy sa dostanem na rad. Teda – aspoň taká bola moja doterajšia skúsenosť s operáciami z Piešťan: ležím na vozíku niekde pred operačkou a čakám. Potom ma privezú na sál, pichnú mi Epidural a režú a sekajú a potom aj šijú ☺
Po chvíli sa mi v zornom uhle objavila zdravotná sestra. Pýtam sa: „Sestrička, kedy asi sa dostanem na tú operáciu?“ a ona: „Už ste po nej!“
Keď sa mi podarilo trošku zorientovať, zistil som, že ležím na posteli a z hrude mi vedie hadička ukončená fľašou.
V pooperačnej izbe som zostal pár dní. Mal som možnosť sledovať, ako sa lekári i sestry starajú o nás, operovaných pacientov. Točili sa okolo nás od rána. Neustále nám boli k dispozícii. A v noci, keď všetko úplne stíchlo, sestry v nočnej službe nás všetkých zaradom umyli a „namentolovali“.
Pozn. tí ostatní pacienti neboli ako ja, s obyčajným „okienkovaním“ perikardu. To boli ľudia, ktorý mali pri operácii otvorený celý hrudný kôš! A teraz z nich netrčala iba jedna hadička, ako zo mňa!
Po pár dňoch, keď už som dokázal chodiť, ma previezli na normálnu nemocničnú izbu. Po ďalších pár dňoch mi odstránili tú hadičku trčiacu z hrudníka a zbavili ma nutnosti nosiť všade so sebou fľašku, ktorou bola zakončená.
Ešte asi týždeň trvalo, kým ma prepustili domov a pár mesiacov, kým som sa zotavil natoľko, aby som dokázal fungovať, ako pred operáciou.
Keď si na to dnes spomínam, myslím s úctou a s vďačnosťou na všetkých lekárov a sestry zo SÚSCHu (a nielen na nich), ktorí sa o nás, svojich pacientov, starali. A ako malú spomienku a poďakovanie som napísal i tento článok.
