On mi potom napísal o všeobecne známom probléme a ja jemu zase, že situácia - napriek svojej škandalóznosti - nie je tak jednoznačná, ako sa na prvý pohľad zdá (lebo sviatostné manželstvo vzniká slobodným rozhodnutím sa jedného muža a jednej ženy žiť spolu vo vernosti až do smrti, s ochotou prijať a vychovávať deti a že to rozhodnutie musí byť vyjadrené pred Bohom). Na to mi odpísal: "Ja už skutočne nenachádzam slov, ako bránite zlo." Tak som sa zamyslel.
V tom mojom zamyslení som dospel k nasledovnému: ak sa automaticky nepridám k negatívnemu hodnoteniu konania iných konkrétnou skupinou hodnotiacich - často založenému iba na predsudkoch - a ak ich vyzvem k hľadaniu pravdy, bývam neraz označený za obrancu zla. S odstupom času zisťujem, že je úplne jedno, či ide o veriacich kresťanov, alebo kohokoľvek iného.
Ja viem, ako každý človek i ja sa dopúšťam omylov a robím chyby. Vo vzťahu k hodnoteniu konania iných sa však snažím držať sa Ježišových slov: "Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám." (Lk 6,37)
Ak už musím vyjadriť svoje hodnotenie, snažím sa riadiť ďalším z Ježišových pokynov: "Nesúďte podľa zdania, ale súďte spravodlivo." (Jn 7,24) Naozaj sa takýmto konaním stáva zo mňa obranca zla?
