Bolo 1. marca 2008. Zobudili sme sa na fare na Veľkom Borovom. Za oknom padal dážď so snehom.
Chcel som istému človiečiku - hlboko vrytému do môjho srdca - dať možnosť zažiť, čo prežívam, keď sa túlam v pásme kosodreviny, keď upotený stúpam od prvého plesa k druhému, keď sa cítim strašne maličý pred majestátom roháčskych brál ... ibaže padal dážď so snehom a bolo jasné, že z túry na Roháčske plesá nebude nič.
Sedeli sme v obývačke pri krbe. Boli sme traja. Ja, Veronika (jedna zo spoluorganizátoriek festivalu Verím Pane) a onen do srdca mi vrytý človiečik, či vlastne človiečička ☺
Spoločne pripravené raňajky chutili, nálada bola ☺ vyrazili sme.
Moja obitá Meriva nás viezla kamsi dolu do údolia. Kamsi za Liptovský Mikuláš.
Zastavila na takom divnom parkovisku pod Demänovskou jaskyňou slobody.
Do najbližšieho vstupu do jaskyne bolo ešte kopec času. Šli len sa tak prejsť ... v tom daždi ... a bolo nám spolu nádherne ☺
A samotná jaskyňa? Veď si tam niekedy zájdite ... Na Roháčske plesá sme sa už nedostali. A ja som si nanovo uvedomil, že pre šťastie nie je dôležité "kde". Dôležité je "s kým" ...
