Juro, nechcel by si sa stať kňazom? (život v seminári)

Na jeseň v roku 1984 som odchádzal do Bratislavy, do kňazského seminára (seminár – niečo ako internát a formačné zariadenie pre budúcich kňazov). Doma som nechal klarinet, fotoaparát a celý svoj dovtedajší bezstarostný život. Odchádzal som s predsavzatím: budem sa venovať štúdiu teológie a prehlbovaniu duchovného života, aby som sa raz mohol stať dobrým kňazom!

Hneď na druhý deň ale „zaúradovala“ moja reuma. Teploty mi vyleteli nad 38 stupňov C. Skončil som na infirmárke (seminárska izolačka). Infirmarista (bohoslovec zodpovedný za infirmárku) Miki Mikluščák ma prišiel večer pozrieť a v rukách držal predmety môjmu srdcu veľmi blízke: fotomisku a vývojnicu. V duchu som si prekvapene povedal: „Toto sa tu môže?“

Tým pre mňa začali nádherné roky VŠ štúdia. Čas som delil medzi modlitbu, štúdium a svoje záľuby. Teda hlavne medzi svoje záľuby. Opäť sa pod moju správu dostalo všetko, čo sa týkalo ozvučovania, fotografovania (vrátane fotokomory) a neskôr i videa. Tajne (v rámci možností) sme nahrávali kresťanské mládežnícke piesne a ako samizdaty sme ich na magnetofónových kazetách distribuovali po Slovensku. Názvy Schóla ’86, Dar kňazstva (Janko Flajžik a Miloš Szabo), Duet pre Teba (Janko Flajžik a Janka Daňová), Terchovské Vianoce (Vašo Mucha, Peťo Dikoš a Dušan Škrábek), či V láske a v jednote (Ľubo Petrík a Paľo Nižník) väčšine z vás dnes asi nič nehovoria. Boli to „albumy“, ktoré som v seminári nahral ako zvukár. Nedosiahli síce popularitu „Košičanov“ či „Tatranu“, ale vo svojej dobe mali svojich poslucháčov.

V seminárskej jedálni sme organizovali interné folkové i rockové koncerty. Prelomovým bol koncert Ivana Hoffmana – lebo – on nebol študentom teológie! Keď si na to dnes spomeniem, nechápem, ako sa nám to v časoch totality vôbec podarilo.

Svoje miesto v našich aktivitách mali i spevy a modlitby z Taizé. Najviac mi utkveli v pamäti dve z nich: modlitba na celoslovenskej púti v Šaštíne a ďakovná modlitba v Dóme sv. Martina. Obe sme pripravovali spolu s mladým z kapucínskeho kostola, čo bol v totalitných časoch taký malý zázrak.

Život sa mi skomplikoval až v piatom ročníku. S blížiacim sa termínom diakonskej vysviacky (december 1988) začal vo mne silnieť nový pocit – pocit zodpovednosti. Mám byť kňazom, mám ľuďom prinášať Krista. Ibaže – som vôbec veriaci?

Narastajúcu životnú krízu vo mne prehĺbili duchovné cvičenia v Dolnom Smokovci. Dnes už neviem, akú mali tému. V hlave mi utkvelo jediné: „Keď nemáte kňazské povolanie, choďte preč!“ Cestoval som do Bratislavy s kamarátom a spolužiakom Ivanom Špánikom. V zubačke zo Štrbského plesa do Štrby mi povedal: „Ja nemám kňazské povolanie, odchádzam!“ Niečo podobné sa dialo i v mojom vnútri, ale nahlas povedať – to som nedokázal. Pozn. tri roky po mojej kňazskej vysviacke som v Čadci kázal na jeho primíciách ako primičný kazateľ. Dnes je Ivan farárom v Kotešovej.

Tak som sa stal diakonom. Všetci okolo mňa sa tešili. Aj ja – teda aspoň navonok. Čo sa dialo počas najbližších mesiacov v mojom vnútri, neprajem nikomu. „Pane Bože, čo ak nemám byť kňazom, čo ak nemám povolanie ... blíži sa moja kňazskí vysviacka ... Bože!“ A Boh bol ticho. Teda možno hovoril, ale ja som ho nepočul.

Dva týždne pred vysviackou sme šli na duchovné cvičenia opäť do charitného domova v Dolnom Smokovci. Exercitátorom bol profesor Jozef Vrablec. Téma: Otvorte sa Duchu Svätému!

Počúval som jeho prednášky a veľa času som trávil na mojich reumatických kolenách v kaplnke. „Bože ... neviem, čo mám robiť!“ – na viac som sa vtedy nezmohol. V predposledný deň exercícií som šiel na svätú spoveď. Neviem pomenovať, čo sa so mnou počas nej udialo. Odrazu ma prenikol nádherný, upokojujúci pocit a istota. Všetko napätie zo mňa spadlo. Od toho okamihu jednoducho viem, že Boh je so mnou a volá ma do kňazskej služby. A tá 100% istota stále trvá!

Keď sa ma dnes niekto spýta: „Kedy si sa rozhodol stať sa kňazom?“ Odpovedám: „Dva týždne pred svojou kňazskou vysviackou!“ Väčšinou to ľudí zaskočí a reagujú: „Veď si študoval teológiu, bol si v seminári!“ Študovať teológiu a byť v seminári na jednej strane a vedome odpovedať na Božie pozvanie ku kňazstvu na strane druhej, to môžu byť podľa mňa dve rozdielne veci. Dnes viem, že som šiel do seminára vedený Božou prozreteľnosťou. Ale vtedy, pred rokmi, vtedy som si tým až taký istý nebol.

Tak a to je môj príbeh o tom, ako som sa stal kňazom. Možno je úplne iný a možno trošku podobný príbehom Jozefa Červeňa, Stana Iléša, Roba Flamíka, Gaba Burdeja, Tona Ziolkovského, či ďalších kňazov tu na blogu, i neblogerov ... Boh má pre každého pripravené niečo originálne. On nepotrebuje nič kopírovať a ani od nás to nežiada. To len my, ľudia, máme tendenciu vytvárať si šablóny a všetko do nich ponalievať. On nás pozýva k slobodnému hľadaniu Pravdy a ku kráčaniu Cestou, ktorú pri tom objavíme. Pre mňa osobne je tou Cestou – Ježiš ...

Čo sa so mnou udialo počas tých chvíľ svätej spovede v Smokovci? Nemal som zjavenie. Nebol som žiadny mystik. Najviac sa mi ku tomu zážitku hodí vyjadrenie: dotkol sa ma Boh. A ako žijem odvtedy? Nuž raz som hore, inokedy dolu, ako asi veľká časť normálnych ľudí. Pozn. tu by mala prísť otázka Borisa Burgera: „Čo je normálne?“ ☺ Keď sa teraz spätne pozerám na posledné roky svojho života, musím konštatovať, že žijem stále radšej!

A ešte jedna vec - nie som svätý, hoci by som veľmi chcel byť. To, čo o sebe napísal apoštol svätý Pavol v liste Rimanom: „Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem.“ (Rim 7,19), tak to platí aj o mne. A ešte ako! Tí, ktorí ma dobre poznajú, by mohli rozprávať ... ale snažím sa pod zorným uhlom Pavlovho výroku: "Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi" (Rim 3, 23-24) žiť s túžbou, aby sa na mne raz vyplnil i výrok: "Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna." (1Kor 15,10)