Pán hovorí: „Moje meno je celkom zhanobené medzi všetkými národmi,“ a zasa: „Beda tomu, pre koho je hanobené moje meno.“ Ale čím je hanobené? Tým, že nerobíme, čo hovoríme. Lebo keď ľudia vo svete počujú z našich úst Božie slová, žasnú nad nimi, aké sú dobré a veľké. Keď potom zistia, že naše skutky sa nezhodujú so slovami, ktoré hovoríme, začnú sa rúhať a hovoria, že je to nejaká rozprávka a klam.
Lebo keď od nás počujú, že Boh hovorí: „Ak milujete tých, ktorí vás milujú, nemáte nijakú zásluhu; ale máte zásluhu, ak milujete svojich nepriateľov a tých, ktorí vás nenávidia,“ – keď to počujú, obdivujú vznešenú dobrotu. Keď však zbadajú, že nemilujeme nielen tých, ktorí nás nenávidia, ale ani tých, ktorí milujú, vysmejú nás a rúhajú sa Menu.
A tak, bratia, ak budeme plniť vôľu Boha, nášho Otca, budeme patriť do prvotnej duchovnej Cirkvi, ktorá bola založená skôr ako slnko a mesiac. Ale ak neplníme Pánovu vôľu, budú o nás platiť slová Písma: „Z môjho domu sa stal lotrovský pelech.“ Preto sa usilujme patriť do Cirkvi života, aby sme boli spasení.
Tak čo na to poviete, dobrá kázeň, nie? Mne sa celkom páči. Ale nie preto, že by som bol narcis a obdivoval svoje vlastné dielo. Tá kázeň totiž vôbec nie je mojim dielom! Je to časť z homílie autora z druhého storočia (Cap. 13, 2 – 14, 5: Funk 1, 159-163), ktorú sme mali včera v breviári v rámci posvätného čítania. Keď som ju včera čítal, mal som pocit, akoby ten autor žil dnes a veľmi dobre poznal veriacich kresťanov 21. storočia. Jednoducho: „Nič nové pod slnkom.“
Pozn. dovolil som si v pôvodnom texte zameniť slovíčko „pohania“ výrazom „ľudia vo svete“. A samotný text som stiahol z www.breviar.sk – vďaka Juraj!
