Prežil som práve štyri „dni dlhšie, ako ľudský vek“ (parafráza názvu románu Č. Ajtmatova) . A nielen ja. Boli to dni obáv o tých najdrahších. Dni bezmocného prizerania sa tomu, čo sa deje na miestach, ktoré poznám. Dni prehodnocovania toho, čo v živote cenu má a čo až tak veľmi nie.
Dnes teda skláňam pomyslený klobúk pred Martinom, ktorý napriek riziku zostal „ doma“ so svojimi farníkmi. Ak by som sa ho teraz spýtal: „Martin, čo pre teba znamená domov?“ asi by mi odpovedal: „Domov, to sú títo ľudia v Eldorete, ktorí ma potrebujú.“
A obdivujem aj Zuzku s Marekom, ktorí sa do Afriky vracajú opakovane. V podmienkach, ktoré si väčšina ľudí u nás ani nevie predstaviť, sa tam venujú svojim pacientom. Ak by som sa ich spýtal: „Prečo to robíte?“ asi by mi Zuzka odpovedala: „My sme si nijako nezaslúžili to, že sme sa narodili v lepších podmienkach a že sa máme dobre, tak ako ani oni si nezaslúžili, že sa narodili v podmienkach zlých, ale je našou povinnosťou deliť sa s tými, čo nemajú ...“ (prednáška spolužiačok-lekárok Zuzky a Betky s názvom Misia v Nairobi, Keňa z roku 2005)
Pozn. keď som v januári roku 2006 navštívil Keňu a „zažil“ som našich lekárov i sociálnych pracovníkov pri ich práci, nemohol som sa ubrániť pocitu, že oni sú tam doma!
Zuzka s Marekom sú teda doma na Slovensku a my, ktorí ich máme radi, sme si konečne vydýchli. Čo bude ďalej? Kto vie. Veď situácia v Keni sa ešte ani poriadne neupokojila a už sa tamojšie tragické udalosti vytrácajú z pozornosti médií a tým aj z pozornosti toho, čo voláme verejnosť. O pár mesiacov nezostane možno ani len vyblednutá spomienka.
Profesor Krčméry so svojimi spolupracovníkmi zrátajú škody a pustia sa do obnovy svojho diela. Bez pozornosti médií, ako neznámi a bezmenní budú uskutočňovať svoje poslanie medzi tými najbiednejšími – s plným nasadením v službe budú deň čo deň svedčiť o tom, že byť človekom znamená byť tu pre druhých!
