Bulletin som si neprečítal dodnes. Asi by som mal. Možno by som lepšie chápal jednotlivé postavy, vzťahy medzi nimi, či skryté významy scén. Ale čo ak práve to nechcem?
Predstavte si čosi ako cirkusové šapitó, teda jeho vnútro. Trampolína, stupne po ktorých môžu skákať levy (skrotené samozrejme), len bez tých levov. A veľké zrkadlo. A klaun. Evidentne zošlý vekom.
A cirkusanti. Dievčinka s kruhom, cez ktorý vždy niekto núti preliezť niekoho. Dievčinka ohybná, akoby ani kosti nemala. Dievčinka imitujúca chôdzu po lane. Žonglérka. A tichý smútok.
A farby. Pestré, mihotajúce sa pred očami. Mladý klaun vyvádzajúci na trampolíne, že až zamrazí. A nefalšovaná, bláznivá radosť.
A dokonalý sen o dokonalom pohybe. O dokonalom tanci. Alebo to bol tanec osobne, čo zostúpil do šapitó? Dokonalý sen - smutná nostalgia, alebo zdroj energie, poháňajúci život?
Bol 18. marec 2012. Predstavenie sa skončilo a ja som spolu ďalšími ATaku chtivými stál a tlieskal. A bolo mi.
"Aby sme nenechali zvíťaziť starobu v nás, ktorá nás presviedča, že už nevládzeme, už nemáme síl, toto sa už nepatrí, toto by sme už nemali robiť... Ak dospelý nezabudne na dieťa v sebe, tak má pred sebou krásny život." (Pavol Danko, cca od 14:05)
