Jankin hlas, mne dôverne známy z albumov, ktoré mám rád, akoby bol v niečom iný. Objavili sa v ňom prvky drsnosti a - neviem to pomenovať - akoby bol taký opravdivejší.
Hudba jednotlivých piesní, ktoré si dovolím nazvať kompozíciami, si tu žije svojim vlastným životom. Jankin spev do nej vstupuje a zase vystupuje von ako rovnocenný partner, ktorý jej nič nediktuje, nič nepredpisuje.
Texty, hm. Aj keď sa moje vnímanie sveta v istých bodoch od toho Jankinho líši, svojou atmosférou mi boli v čomsi veľmi blízke.
Keď som dorazil do roboty, doznievala práve posledná pieseň Krajina rovina a mne sa nechcelo z auta von. Možno aj preto, že vonku, pršalo, ktovie.
Tak či onak, album Krajina rovina je tu a s ním i Jana Kirschner a je - podľa mňa - oveľa lepšia, ako kedykoľvek predtým.
