Náboženská viera, ako ju chápem ja, je na jednej strane Božím darom a na strane druhej úkonom ľudskej vôle. Keďže má podobu vzťahu, nie je raz navždy daná, ale je dynamickým procesom. Napriek prežívaniu v spoločenstve je navýsosť intímnou záležitosťou.
Čo tým chcem povedať? Nuž iba toľko, že pokiaľ je moja viera skutočne živá (s istým stupňom poznania), argumenty typu "Boh je tyran", či "Boh vôbec neexistuje" sú pre mňa jednoducho bezvýznamné.
Skúsim to ilustrovať na súrodeneckom vzťahu. Pokiaľ mi bude niekto tvrdiť, že môj brat je tvrdohlavý, poviem iba: "No a?" Ak mi bude niekto vysvetľovať ako funguje jeho oblička, možno ma to bude zaujímať, ale skôr nie. Náš súrodenecký vzťah na tom predsa nestojí.
Keď ma bude niekto presviedčať, že sa môj brat-kňaz v istom momente ako kňaz nezachoval, pomyslím si iba: "Brácho má predsa svoje svedomie. A potom - kto môže so 100% istotou vedieť, ako by sa ktokoľvek iný mal v tom ktorom-okamihu zachovať?" Nuž a ak by mi niekto chcel nahovoriť, že môj brat neexistuje, dosť by ma tým pobavil ☺ ...
Pozn. viem, viem, každé porovnanie pokrivkáva a toto moje teda poriadne! O trochu menej pokrivkávajúce by bolo hovoriť o vzťahu snúbencov, ale - ja som zasnúbený nebol, takže z mojej strany by šlo iba o sprostredkovaný zážitok.
Za tých pár rokov čo sa pohybujem po Zemi som sa naučil, že pre moju vieru nie sú až tak dôležité argumenty, ako skôr autentické osobné svedectvo.
Netvrdím, že štúdiom teológie človek o vieru nutne prichádza, či neprichádza. Hovorím len, že medzi teologickým poznaním a hĺbkou viery nemusí byť úmernosť: ani priama a ani nepriama.
