V skratke, kráľ Dávid zviedol manželku jedného zo svojich bojovníkov a ona otehotnela. Aby zamaskoval svoj čin, najskôr sa pokúsil jej manžela Uriáša vmanipulovať do náručia už tehotnej manželky Betsabe. Keď sa mu to nepodarilo "zariadil", aby Uriáš padol v boji. Potom si vzal vdovu po padlom hrdinovi za manželku. A keď sa už zdalo, že "everybody happy" (teda až na mŕtveho Uriáša), prichádza prorok Nátan. Podobenstvom o boháčovi a chudákovi s jedinou ovečkou pripomenie kráľovi, že Boh nie je ani slepý, ani hluchý a ani sklerotický. Dávid sa zmôže na jedinú vetu: "Zhrešil som proti Pánovi." (2 Sam 11-12) Ten príbeh je notoricky známy, ale nezaškodí prečítať si ho znovu.
Po prvom čítaní v breviári však vždy nasleduje i druhé. To dnešné bolo z Rečí svätého biskupa Augustína (Serm. 19, 2-3: CCL 41, 252-254).
Mám rád svätého Augustína. Jeho hľadanie Pravdy, to ako vysvetľuje jednotlivé časti Svätého Písma. V dnešnom úryvku z jeho Rečí ma oslovili tri vety.
"Len si nenamýšľajme, že žijeme dobre a bez hriechu. Život sa chváli tak, že sa prosí o odpustenie. Čím menej ľudia bez nádeje vnímajú svoje hriechy, tým zvedavejší sú na cudzie. Nehľadajú, čo by mohli napraviť, ale do čoho by sa mohli zadrapiť. A keďže nemôžu seba ospravedlniť, sú pohotoví iných obviniť." (Sv. Augustín)
Pre seba si z nich beriem ponaučenie: "Ak mám tendenciu obviňovať iných, mal by som sa zamyslieť. Možno je to tým, že nevnímam vlastné hriechy."
