Bolo 12. októbra. Spoločne s ďalšími pútnikmi, z ktorých som poznal iba svojho bratranca Štefana a sprevodkyňu Dominiku, s ktorou som sa zoznámil chvíľu predtým, sme čakali na letisku. Z pristaveného lietadla práve vystupovali účastníci prvého turnusu, tak sme si mávali a s kňazom Danielom Dianom sme si ťapli aspoň cez sklo, ktoré nás oddeľovalo. V Antályi na letisku nás čakal turecký sprievodca a Miška.
Pozn. ono to celé spískala Miška. To putovanie divákov TV LUX po stopách apoštola Pavla, spojené s poznávaním Turecka a s primerane dávkovaným relaxom.
Tri turnusy a v každom z nich pútnikov tak na jeden turecký autobus. V každom turnuse jeden kňaz z TV LUX. V každom autobuse jedna sprievodkyňa zo Slovenska a jeden turecký sprievodca.
Po ubytovaní sa a krátkom oddychu sme sa stretli pri večeri. Na druhý deň nás čakala vyše 400 kilometrová cesta kamsi k antickému Efezu, tak som si šiel ľahnúť skôr.
Prechádzali sme krajinou a od našich sprievodkýň sme sa každú chvíľu dozvedeli niečo nové o Turecku, o jeho histórii a kultúre, o súčasnom živote v ňom, o horách, cez ktoré viedla naša cesta. Len ja som to mal trošku sťažené; v „mojom“ turnuse nás bolo vyše päťdesiat, preto sme mali autobusy dva. V každom z nich po jednom tureckom sprievodcovi a jednej slovenskej sprievodkyni, akurát ja som bol na oba autobusy sám. Chvíľu som sa viezol v jednom, chvíľu v druhom. Ruženec v jednom, ruženec v druhom. Pár zaujímavostí v jednom, pár v druhom. Napríklad o meerschaume, alebo inak morskej pene, ako tento nerast voláme na Slovensku. Ťaží sa práve tu, v Turecku. A robia sa z neho i famózne „penovky“, či „meerschaumky“, teda vlastne fajky. Večer sme prvýkrát slávili spoločne eucharistiu, nie však v kaplnke, či v kostole, ale v kongresovej sále hotela, v ktorom sme boli ubytovaní. A tak to bolo – až na jednu výnimku – každý deň.
V podelok ráno sme vstúpili do Efezu. Prechádzali sme sa po jeho uliciach, či skôr po tom, čo z nich zostalo. Efez bol kedysi antickým prístavným veľkomestom, rodiskom Homéra, či Herakleita, neskôr kvitnúcou kresťanskou obcou spojenou s pôsobením svätého apoštola Pavla, evanjelistu svätého Jána, miestom veľkého ekumenického koncilu.
Stál tu amfiteáter s 24.000 miestami na sedenie, Celsova knižnica, Hadriánov chrám, Agora, jeden zo siedmych divov sveta Artemidin chrám v Efeze, Bazilika svätého Jána. Dnes je však domovom mačiek, archeologickým skanzenom a pre nás znamením, že všetko na svete sa raz pominie.
Na ekumenickom koncile tu v Efeze v roku 431 napríklad odsúdili nestorianizmus, ktorý tvrdil, že Panna Mária porodila dieťa Ježiša, človeka a že božský Logos v ňom „býval ako v chráme.“ Tento koncil vyhlásil, že Ježiš je pravý Boh a pravý človek a Panne Márii preto právom patrí označenie Theotokos, čiže Bohorodička.
Na druhý deň ráno sme navštívili malý domček nad Efezom. Podľa tradície v ňom Panna Mária prežila posledné roky svojho života. Miška nám rozprávala o udalostiach týkajúcich sa tohoto miesta, ako ich vo svojej knihe zaznamenala Katarína Emmerichová. Čo z toho má historické jadro a čo sú iba zbožné predstavy autorky, dnes už asi nezistíme. Tieto miesta sú však poznačené prítomnosťou apoštolov i Božej Matky. Domček navštívili a obdarovali traja veľkí pápeži; Pavol VI., Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Svätú omšu sme slávili pri oltári len pár metrov od neho (viď foto v perexe). Ten moment i samotné miesto sa zapísali do našich sŕdc asi najsilnejšie zo všetkého, čo sme prežili. Do môjho určite.
Nasledoval Hierapolis, dnes ruiny kedysi slávnych antických kúpeľov, postavený nad kaskádovými prírodným termálnymi jazierkami Pamukkale. Kto chcel, mohol sa v nich okúpať, kto chcel, mohol navštíviť hrob apoštola Filipa, prezrieť si množstvo antických pamiatok, vrátane zachovaného amfiteátra, obrovského Nekropolis, či len tak si posedieť pri pive.
Okrem pútnického mala naša cesta i poznávací charakter. Videli sme tradičnú ručnú výrobu slávnych tureckých kobercov, výrobky zo zlata, či kože i tradičný turecký bazar.
Posledným z miest, ktoré sme navštívili, bolo antické Perge, spájané s menom svätého apoštola Pavla, Barnabáša a Jána Marka. I tu sme obdivali rímske kúpele s podlahovým kúrením, hlavnú triedu s kolonádou a umelou riečkou, ktorá pôsobila ako prirodzená klimatizácia
Obdivoval som Mišku a Dominiku, ako sa ku každému z nás správajú s veľkou pozornosťou. Ku každému bez výnimky. Do situácií, kedy som začínal byť nervózny, ony dve svojim prístupom vnášali upokojenie. Aj vďaka nim sme v Turecku prežili osem nádherných dní.
