V tom filme som však cítil vnútorný rozpor. Anjeli v ňom sú také sivé bytosti, stojace pri ľuďoch v ťažkých situáciách. Sú takmer bez emócií, necítia dotyky. Vyskytujú sa najčastejšie v knižnici. Pri východe a západe slnka sa zhromažďujú na brehu mora, aby počúvali dáku tajomnú hudbu.
Pre tých z vás, ktorí ste film nevideli: anjel Seth (Nicolas Cage) sa zamiluje do lekárky Maggie (Meg Ryan) a kvôli nej sa stáva človekom. Jeho láska je opätovaná, no Maggie vzápätí tragicky zomiera.
Po smrti Meggie sa v záverečnej scéne filmu pýta Setha jeho bývalý kolega, stále anjel Cassiel (Andre Braugher): "Ak by si vopred vedel, že sa to stane, i tak by si sa rozhodol stať sa človekom?" Seth odpovedá: "Jediné privoňanie ku jej vlasom, jediný bozk, jediný dotyk jej ruky sú pre mňa viac, ako celá večnosť bez nich"
V čom cítim ten rozpor? Keby som ja bol anjelom a musel by som viesť taký bezútešný sivý večný život, čo by ma asi tak mohlo motivovať k večnej službe ľuďom? Podľa mňa jedinou reálnou silou, ktorá by ma dostatočne motivovala, by mohla byť láska. Ale ak by tou motiváciou bola láska, potom by môj večný život v službe človeku nebol sivý a bezútešný a nemal by som jediný dôvod stávať sa človekom.
My ľudia sme ochotní veriť, že ľudská láska je tým najužasnejším "javom" vesmíru. No ako to vidím ja, i tá najfantastickejšia ľudská láska je iba matným odrazom tej Božej.
