Princípom Božieho života je láska. Príčinou existencie čohokoľvek mimo Boha je - že Boh miluje. Príčinou mojej prítomnosti na tejto planéte je - že Boh miluje mňa. On predsa miluje každého človeka, inak by tu onen človek nebol. Znie to síce ako nezmysel a v samotnom Starom Zákone je kopec príbehov, v ktorých sa Boh nespráva ako všetkých milujúci, no z hlbšieho pohľadu na Zjavenie je zrejmé, že On vlastne ani inak, ako milovať, nemôže! (1Jn 4,19 a pod.)
Ježiš je Božím Synom a je s Otcom jedno (Jn 10,30). Viem, aj toto tvrdenie môže byť chápané rôzne, pochádza však od Ježiša samotného a On si bol vedomý rizika nepochopenia.
My, ktorí Krista počúvame, sme ratolesti na viniči, ktorým je On (Jn 15,5), teda sme Jeho súčasťou. A môžem ja neprijímať, nemilovať niekoho, kto je rovnako ako ja súčasťou toho istého organizmu, bez ujmy na organizmus samotný?
Pozn. pozrite si napr. encykliku pápeža Benedicta XVI. Deus caritas est (Boh je láska), vyjadruje sa k tejto téme veľmi zrozumiteľným spôsobom.
Takže myslel to Kristus s touto "škandalóznou" požiadavkou vážne? Podľa mňa to nemohol nemyslieť vážne! A je mi jasné, že realizovať túto Jeho požiadavku bez Jeho pomoci je snáď nemožné.
