V roku 1989 som bol vysvätený pre službu Nitrianskej diecézy. Keď ma po roku 1993 poverenie biskupa zavialo do Bratislavy, Zelený štvrtok sa postupne stal takmer jediným živým kontaktom s mojou diecézou, jej kňazmi a biskupmi. Včera ráno som ale do Nitry necestoval.
Pár minút pred pol desiatou som sedel v lavici lode katedrály sv. Martina v Bratislave. Po prvý krát sa tu stretli kňazi novozriadenej Bratislavskej arcidiecézy so svojim arcibiskupom Stanislavom Zvolenským.
Sedel som v lavici. Kňazov pribúdalo. Neviem presne, či slávnosť začala presne – hodinky nenosím a na mobil som sa nepozrel. Odrazu som mal pocit, akoby som sa vrátil v čase. Akoby som ten DÓM, mne dôverne známy, uvidel v inom svetle.
V rokoch 1984-1989, keď som študoval teológiu v Bratislavskom seminári, bol pre mňa DÓM sv. Martina miestom, kde som sa v každú nedeľu zúčastňoval na latinskej svätej omši, kde sa odohrávali všetky svätenia mojich starších spolužiakov, neskôr i moja (až na kňazskú vysviacku, tú som prijal v Nitre v piaristickom kostole), tu sme v jednej z kaplniek, či na chóre tajne nahrávali kresťanské pesničky ... to všetko sa mi teraz vrátilo. Zažil som taký zvláštny pocit, ako práve v DÓMe už dávno nie: pocit, že som tu doma.
Nikdy som netvrdil, že som dobrým kňazom. Nie je to problém môjho povolania, o tom som od okamihu kňazskej vysviacky nezapochyboval. Je to skôr problém moje spolupráce, či skôr „nespolupráce“ s Božou milosťou. Ale – chcem byť dobrým kňazom a chcem tu byť pre tých, ktorí ma potrebujú a ku ktorým ma posiela Kristus.
Vždy na Zelený štvrtok si počas Missa chrismatis obnovujeme svoje kňazské sľuby a akoby nanovo „zažívame“ svoju kňazskú identitu. Včera bol ten zážitok pre mňa mimoriadne živý a intenzívny.
