Musím upozorniť, že nie som až taký typický katolícky kňaz: po troch rokoch na fare v Horných Kočkovciach ma v roku 1992 môj vtedajší biskup kardinál Korec vyčlenil z farskej pastorácie pre prácu v médiách. V rokoch 1994-1997 som síce ešte pôsobil ako administrátor farnosti Bobot, ale to už iba popri práci v našom mediálnom združení. A potom – ten môj „starostlivo pestovaný imidž bezdomovca“ tiež nie je pre kňaza typický ... ako vyzerá obyčajný deň kňaza vo farskej pastorácii, na to by mohol odpovedať skôr Stanko Illéš ☺
Zoberme si taký utorok. O 7:00 ma zobudí budík piesňou Digee Dime od kapely Burlap To Cashmere . Nasleduje sprcha, modlitba breviára a odchod do práce. Okolo 8:00, keď som už vo svojej kancelárii, prichádza najdôležitejší moment dňa: zalejem si svoj polliter kávy!
Nasleduje vybavovanie pošty, bežná práca v štúdiu a o 9:00 začína porada. Po nej sa vždy udeje niečo, čo mi zabráni dokončiť rozrobenú prácu, ale – zvykol som si na to. Presne o 12:00 mám v našej malej kaplnke svätú omšu a po nej prvé jedlo dňa, najčastejšie v čajovni v našom susedstve.
Keďže je utorok, o 14:00 má zasadnutie televízna rada a po nej je väčšinou už podvečer. Ak ešte vnímam, pokúsim sa dokončiť prácu, ktorú som začal ráno, prípadne začnem i niečo nové. A ak nemám iný program, o pár hodín neskôr sa zvyknem tak trochu odreagovať – pri čítaní príspevkov na blogu.
Pozn. ten mnou spomenutý iný program môže byť naozaj všeličo: pracovné stretnutia, organizovanie koncertov, príprava vysielania priamych prenosov – čokoľvek, čo môže človeka pohybujúceho sa v mediálnom prostredí stretnúť.
Pozn. moje pracovné povinnosti spôsobujú, že sa veľmi často túlam po Slovensku. Do Ružomberka na katedru žurnalistiky chodím prednášať (učím v blokoch), do Námestova pripravovať festival Verím Pane, do Prešova či Banskej Bystrice riešiť pobočky našej bigotnej katolíckej televízie ...
Časť noci sa snažím tráviť s ľuďmi, ktorí sú mi blízky. Mnohí z nich nie sú z Bratislavy a tak sa snažím využiť čas, keď som na cestách – po skončení pracovných povinností zvyknem u niekoho z nich prenocovať.
pozn. na Slovensku už je viacero domácností, kde sa cítim byť doma: Senec, moja bývalá farnosť Horné Kočkovce a Nosice, Trnava, Námestovo, Kežmarok, Veľké Borové – kde je farárom môj priateľ Robo (sem chodím naozaj tak často, ako mi to čas dovolí a v lete tu zvyknem „dovolenkovať“), moje trvalé bydlisko Nová Dubnica, kde žijú moja mamina s najmladším bratom a pod.
Práva vzťahy s ľuďmi, ktorí sú mi blízky, majú na mojom rebríčku hodnôt tie najvyššie miesta. Vzťahy, ktoré dávajú môjmu životu akúsi šťavu, či chuť! Ak s nimi nemôžem byť osobne, snažím sa komunikovať aspoň prostredníctvom SMSiek, či cez blog. A snažím sa byť i s ľuďmi, ktorí ma potrebujú. No stáva sa často, že pre vyčerpanosť už jednoducho nevládzem ...
Vďaka kamarátovi, predstavenému kláštora Kongregácie bratov tešiteľov z Getseman v Marianke nám v ich kláštore i „svoju“ naozajstnú izbu i kúpeľňu, no využívam ju zväčša len zopár dní v týždni. Keď už tam ale nocujem, zvyknem si ešte pred spaním zájsť do Lurdskej jaskynky na ruženec.
Vo „svojej“ izbe si potom zalejem Vifon, alebo si dám lokše z hypermarketu s Bôčikovou nátierkou, alebo si otvorím Trenčiansky párok s fazuľkou a zajedám ho „polystyrénom“, či dáku podobnú nezdravú „špecialitu“.
Na noc si zvyknem naliať trošku vínka, či brandy a pustím si dáke oddychové DVD (Sin City, Riddic, The 13th Warrior, niečo z trilógie o Bournovi a pod.).
Trošku ma trápi, že si už neviem nájsť čas na knihy (a tie som kedysi hltal). Už dlho mám rozčítaného Coellovho Pútnika do Compostelly a Douglasovho Stopárovho sprievodcu galaxiou (piaty zväzok) a nie a nie ich dočítať. V poslednom čase sa ale veľmi rád vraciam k Lewisovým Letopisom Narnie a ku knižkám Carrla Carretta, tie môžem čítať dookola a nikdy sa mi nezunujú ... Toľko teda v skratke o tom, ako vyzerajú moje dni. Väčšinou je každý z nich úplne iný a ja som stále vďačnejší, že ich smiem prežívať a navyše - že ich smiem prežívať v spoločnosti ľudí, ktorí sú často oveľa lepšími ľuďmi, než som ja.
