Priznávam, svrbia ma prsty, keď čítam texty zosmiešňujúce nás kňazov, prolife aktivistov, či Cirkev a mám chuť zareagovať v podobnom duchu. (Pozn. v minulosti som tak aj párkrát urobil.) Potom si ale poviem, že mi to za to nestojí. Navyše často si za štipľavé poznámky môžeme sami.
Vždy ma však zarazí, ak agresívnu, urážlivú, či zosmiešňujúcu poznámku napíše človek, ktorý sám seba označí za ochrancu Cirkvi, či života od počatia po prirodzenú smrť.
I ja som zástancom ochrany života od počatia po prirodzenú smrť. Ak to niekomu nebolo jasné po tomto mojom článku, píšem to teraz priamo. I ja som odporcom potratov. Ale to neznamená, že nebudem rešpektovať dôstojnosť každého človeka, i keď jeho názor je diametrálne odlišný, ako ten môj.
Dovolím si tu odcitovať úryvok z výzvy predsedu Konferencie biskupov Slovenska, ktorú vydal v súvislosti s Národným pochodom za život: "Otázky, o ktorých sa v týchto dňoch veľa rozpráva, ukazujú aj veľké názorové rozdiely. V diskusii by nemala chýbať slušnosť a úcta. Usilujme sa za každých okolností viesť pokojný dialóg, bez napádania, osočovania alebo urážania ľudí s iným názorom." Celý text si môžete prečítať tu.
Zvykol som si, že urážky, agresivita, strápňovanie či zosmiešňovanie sú súčasťou internetovej komunikácie. Žiaľ, sú. Žiaľ, zvykol. Zdá sa, že s tým nič nenarobím. No čosi predsa len urobiť môžem; môžem sa k nim nepridať.
