Na Slovensku ochorie ročne na rakovinu vyše 200 detí, aj Laura ochorela

Písmo: A- | A+

I v tomto roku bude 15. februára Medzinárodný deň detskej rakoviny. Na túto chorobu ochorie ročne na Slovensku vyše 200 detí. Celosvetovo je to vyše 300 000. Je to málo? Je to veľa? Pozn. úspešnosť liečby u nás je na úrovni 80%.

V roku 1990 bol v Horných Kočkovciach prvý ročník hudobného festivalu Verím Pane. Medzi hudobníkmi sa mihol i basgitarista Ivan. O pár rokov neskôr, keď som pôsobil na Bobote, jednou z aktívnych mladých pri fare bola i Janka. Vzal som ju na koncertné turné Šanca pre lásku, ako dobrovoľníčku. Basgitaristu Iva a dobrovoľníčku Janku som o ďalších pár rokov neskôr sobášil.

Keď sa narodila Laura, festival Verím Pane už nejaký ten rok sídlil v Námestove. Prvýkrát bola na ňom i so svojimi rodičmi už ako batoľa. Neskôr pribudol i braček. V Kaťáku (Katolícky dom), medzi hudobníkmi, technikmi a organizátormi, boli ako doma. A roky plynuli...

V istom období sa začala sťažovať na bolesti hlavy a únavu. Začali vyšetrania, prišla operácia mozgu, chemoterapia. Únavné, boľavé... Nepamätám si, či to bol Ivo, alebo Janka, kto mi raz povedal: "Z našej rodiny to práve Laura znáša najlepšie. Ona nás drží, ona nás povzbudzuje..."

Prešlo ďalších pár rokov a zdalo sa, že je z toho vonku. Opäť sa zapájala do festivalového života (viď foto: Laura na festivale Verím Pane v Námestove, už po chemoterapiách). S bratom i rodičmi sa zúčastňovala na pracovných teambuildingových poradách na Trlenskej, v Liptovskej Osade.

Laura na festivale Verím Pane, po chemoterapiách
Laura na festivale Verím Pane, po chemoterapiách (zdroj: Juraj Drobný)

Prišla recidíva. Začiatkom mája mi zašumelo v mailoch, že je s Laurou naozaj zle. Na nedeľu 17. mája som nemal plánované nič vážne, tak som sa ozval Janke: "Čo by si povedala na to, keby som prišiel ku vám a odslúžil pri Laure sv. omšu?" "Príď."

Bola nádherná slnečná nedeľa. Laura ma už nevnímala. Slúžil som svätú omšu pri jej posteli, do ticha sa ozýval len prístroj na podporu dýchania. Na sväté prijímanie som jej podal kvapku vína, premeneného na Kristovu krv. Janka jej hovorí: "Laura, máš sväté prijímanie, príjmi." Pohli sa jej pery a kvapka putovala do jej úst. Po svätej omši mi Janka povedala: "Spala celú svätú omšu, len na premenenie sa prebrala."

Sedeli sme na terase, obedovali a rozpávali sa o tých najobyčajnejších veciach. Po obede Ivo ukázal rukou na dvor: "Začiatkom jari sme tu hrali ping-pong..." Odchádzal som od nich povzbudený a vďačný za ich priateľstvo. Poď veľmi ťažkým krížom kráčali spolu, vyrovnaní so situáciou, ďakujúc za každý jeden deň. V utorok mi volal Ivo: "Laura odišla do neba." Domov, do neba. Tu na zemi pobudla 17 rokov.

V deň pohrebu bolo opäť nádherné slnečné počasie. Prišli i priatelia z festivalu Verím Pane; muzikanti, organizátori, technici, samé známe tváre. Kvôli covid opatreniam sa však do kostola nedostali všetci. Kazateľ čítal prácu, ktorú Laura napísala v rámci prípravy na prijatie sviatosti birmovania, o svojej ceste k viere a k Bohu, o vďačnosti rodičom. Takmer to nedočítal. Pod rúškom som reval i ja.

Na cintoríne ma zastavil Laurin dedo: "Pán farár, celý čas som sa modlil, aby Laura mohla prijať pred smrťou eucharistiu. Vraj ste jej v nedeľu dal sväté prijímanie!" "Dal som."

Už pri kare sme začali tak trochu vtipkovať: "Tak čo, budeme sa modliť za Luaru, alebo k Laure?" S odstupom času sa denne modlím i za Lauru a jej rodinu, i k Laure. A zisťujem, že nie som sám.

Skryť Zatvoriť reklamu