Benedikt bol pred pár dňami hosťom moderátora Janka Páleníka v programe Ranná káva a rozprávali sa o všeličom: o jeho záľube liepať sa po horách, o fotografovaní, o tom že všade nosí lekárničku ... a tiež o jeho rodine.
To rozprávanie ma zaujalo – hlavne vnímanie rodiny, ktorej princípom je nezištná a obetavá láska. Zopár myšlienok z rozhovoru som stiahol, skrátil a rozhodol som sa ponúknuť ich ako možnú tému na uvažovanie, či do diskusie ... hovorí Benedikt ☺
V prvom rade treba povedať, že model mnohodetnej rodiny ako taký nemusí byť vhodný pre každú rodinu ... Keď niekedy počujem, ako ľudia hovoria že: „No tak ja nechcem mať deti, lebo do tohto sveta, kto by tie deti priviedol, lebo dnes je svet taký zlý ...“ Alebo na druhej strane také tie ekonomické výhovorky, že: „Máme sa zle, je neistota ...“
Vždy boli nejaké sociálne alebo ekonomické problémy, ale v podstate sme sa nikdy nemali ekonomicky lepšie, ako teraz! Takže ak mi niekto povie, že nemôže mať dieťa, pretože na to nemá peniaze, tak to ... to znamená, že sme na tom ekonomicky veľmi dobre! Je to taký ukazovateľ ... pretože ľudia si už nevedia predstaviť, žeby z toho nahonobeného mali niečo obetovať a že by sa mali s niekým podeliť.
Manželstvo a rodina majú i vtedy zmysel, keď sa spoločná láska manželov dáva niekam ďalej a to predstavujú práve deti! A keď ja nie som ochotný sa s deťmi podeliť, ale hľadám len svoj komfort a pohodlie, tak potom argumentujem tým, že doba je zlá ...
Toľko Benedikt. Jeho postreh, že akási obava, až neochota mať deti môže byť paradoxne ukazovateľom blahobytu, ma zaujal. Teda zaujal, nad niečím podobným som už dávnejšie uvažoval i ja. Veď aj stará skúsenosť hovorí, že tí, ktorí nemajú takmer nič, sa dokážu podeliť i o to málo, čo majú. Na druhej strane tí, ktorí majú viac, sa skôr dokážu zaštiťovať bedákaním, ako sú na tom zle.
Občas mávam pocit, akoby manželia vnímali dieťa len ako prostriedok vlastnej sebarealizácie: majú kde bývať, majú z čoho žiť, aj psa už majú a ešte im voľačo chýba, tak si "zadovážia" dieťa. A nazvú to zodpovedným rodičovstvom. Žeby dieťa mohlo byť zhmotnením ich vzájomného odovzdania sa v láske, zhmotnením v podobe jedinečnej a neopakovateľnej, po láske túžiacej a lásku dávajúcej bytosti, pre ktorú sa dokážu aj naozaj obetovať, tak to im akoby nedochádzalo. A potom sa čudujú ...
Možno je to i preto, že nezištná nesebecká a obetavá láska je navonok často len veľmi ťažko odlíšiteľná od niečoho, čo je v skutočnosti iba sebectvom tváriacim sa ako láska. Ten rozdiel sa týka vnútorného nastavenia človeka - ide zámenu poradia TY a JA vo vzťahu. V láske je na prvom mieste TY, v sebectve JA.
A tak človek, túžiaci po láske, ale oklamaný sebectvom tváriacim sa ako láska, postupne odmieta uveriť, že láska vôbec existuje a snaží sa "urvať" si zo života, čo sa dá s oddôvodnením: "Veď človek do vzťahov vstupuje len preto, aby niečo získal. A aj kresťania milujú Boha a zachovávajú prikázania len preto, aby sa po smrti dostali do neba!"
Moja osobná skúsenosť hovorí, že nezištná a obetujúca sa láska v ktorej má prvé miesto TY, je reálne prítomná medzi nami a že iba ona dokáže človeka naplniť a robí ho šťastným. Je iba na človeku samotnom, či je ochotný tomu uveriť ... alebo si naozaj myslíte, že Ježiš sa dal ukrižovať pre svoje potešenie?
