„Nech mi nehovoria, že mám vravieť hlasno,

Je to už asi 20 rokov, čo som ho zažil naposledy. V časoch totality bolo až neuveriteľné, že niečo také vôbec existuje. Folkoví pesničkári – tí existovali, to áno. Ale spievali si buď sami pre seba, alebo pre svojich kamarátov. Mohli spievať i v malých kluboch, ak náhodou nemali zákaz činnosti. Ale Folkfórum, to bolo niečo úplne iné. To bola veľká akcia a veľký „kulturák“. Paradoxne ten istý, v ktorom sa odohrávali festivaly politickej piesne. Jeden z účastníkov Folkfóra, Edo „buldozér“ Klena, to aj vyjadril v piesni:

„Chystám sa vystúpiť v dome kultúry,
chystám sa ohúriť porotu,
politická pieseň je mojou doménou,
chystám sa ospievať svoju robotu.
Ak mi to nevyjde, v zálohe mám ešte
pamflet na báčika Regana.
Viem, čo sa patrí a čo sa nesmie ešte,
moja pieseň je angažovaná!“

Na pódiu sa striedali členovia dnes už legendárneho združenia Slnovrat i kopec ďalších pesničkárov: Dušan “bacil“ Valúch, Miloš Janoušek, Kája Svozil, Julo Kazimír, Jožo Baran, Pavel Dobeš, mihol sa i Jaro Filip, Zuzana Homolová ... mimochodom Zuzka; staré kramárske balady v jej podaní mali neuveriteľnú atmosféru. Predstavte si nežnú ženu s gitarou, ako spieva o odtrhnutých ručičkách, pošliapanej hlavičke a striekajúcej krvičke.

Alebo Juraj Bindzár, keď spieval svojim trnafským nárečím: „Povýte mi, že ked sa rúbe les, tak lýtajú trýsky. Já vám fšak povým, že fšecko je ynáč, ked tá trýska je volagdo blýzky!“ (prepáčte, Juraj, ak som si to nezapamätal presne).

Prečo o tom píšem? Akosi mi dnes večer prišlo za celým tým totalitný folkovým dianím a martinským Folkfórom smutno. A povedal som si, že v tom možno nie som sám. Tak preto.

Ešte pripájam celý text piesne Ivana Hoffmana, z ktorej som si vypožičal názov pre svoje dnešné písanie.

Nech mi nehovoria, že mám vravieť hlasno,
tí, čo tichým včera rozbíjali ústa,
nech sa netvária, že už v tom majú jasno,
tí, čo s veľkou slávou a za moje dane objavili chrústa.

Nech ma neblbnú, že dnes sa pravda zjaví,
tá tu žije s nami od stvorenia sveta,
nech mi neradia, čo viem aj z vlastnej hlavy,
tí, čo ešte včera nevraživo pravde zakladali putá,
dnes a denne.

Nech si nemyslia, že dovolia mi srdce,
tí, čo lásku kruto pribíjali k drevu,
nech nedvíhajú drzo k nebu palce,
ešte ich vidím, ako svoje tupé heslá ulicami revú,
dnes a denne.

Len zbaľte svoje strategické mapy,
škoda polopravdy vracať do čítanky,
je smiešne dúfať, že sme všetci slepí
a že nevieme, že stoja za tým všetkým vaše rakety a tanky,
dnes a denne.

Mňa si nekúpite za prémie k platu,
a tí, čo kradli, kradnúť budú ako prv,
sotva zabudnem, jak do susedného štátu
v konzervách od pretlaku pašovali krv,
našu darovanú krv, dnes a denne,
dnes a denne, našu darovanú krv.

Nech mi netvrdia, že prebudujú svet,
tí, čo rozvrátili všetko, čo sa dalo,
takého prestrojenia v tejto zemi niet,
ktoré zakrylo by všetko zlo,
čo sa tu celé roky z vašej moci dialo,
dnes a denne.

Nech mi nehovoria, že mám vravieť hlasno,
tí, čo tichým včera rozbíjali ústa, rozbíjali ústa ...