Keď som tie slová čítal, vybavil sa mi príbeh zapísaný prorokom Izaiášom. Prastarý príbeh, v ktorom akoby sa Boh s bolesťou v srdci žaloval: "Ľudia, čo som vám mal ešte urobiť a neurobil som, keď sa odo mňa odvraciate?"
"Zaspievam svojmu miláčikovi pieseň svojho priateľa o jeho vinici. Vinicu mal miláčik môj na úrodnom úbočí. Okopal ju, skálie z nej vyzbieral, viničom ju vysadil, postavil uprostred nej vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, urodila však plánky. A teraz, občania Jeruzalema a mužovia Júdska, súďte medzi mnou a mojou vinicou! Čo som ešte mal urobiť svojej vinici a neurobil som jej? Prečo, kým čakal som hrozno, urodila len plánky? Teraz však nechže vám ukážem, čo urobím ja svojej vinici: pováľam jej plot a stane sa pastvou, zrúcam jej ohradu a bude pošliapaná. Obrátim ju na púšť, nebude strihaná a nebude kopaná, takže vzrastie tŕnie a bodľač; ba aj oblakom prikážem, aby ju neskropili dažďom. Bo vinicou Pána zástupov je dom Izraela a júdski mužovia jeho sadom rozkošným. On čakal na právo - a hľa, bezprávie, na spravodlivosť - a hľa, kvílenie." (Iz 5, 1-7)
Spomenul som si tiež na kaplnku Dominus Flevit (Pán zaplakal), ku ktorej sa viaže udalosť Ježišovho slávnostného vstupu do Jeruzalema: "Keď sa priblížil a zazrel mesto, plakal nad ním a hovoril: "Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam."" (Lk 19, 41-42) I na jeho slová: "Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!" (Mt 23, 37)
Nie nenávisť cítim v Ježišovej tvrdej výčitke "beda vám," ale bolesť. Obrovskú bolesť toho, ktorý miluje.
Včera sme si pripomenuli svätého Augustína. Myslím, že i on mal na zreteli tieto udalosti, keď napísal: "Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká dávna a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri a ja vonku a tam som ťa hľadal. Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril. Bol si so mnou a ja som nebol s tebou. Držalo ma ďaleko od teba to, čoho by nebolo, keby to nebolo v tebe. Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji."
S pribúdajúcimi rokmi akoby som stále viac rozumel i jeho výroku: "Stvoril si nás pre seba Pane a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe." (Augustín Aurelius)
