Nasledovala večera, rozbaľovanie darčekov a cesta na polnočnú, v rámci ktorej celý dubnický kostol doslova burácal pri speve "tá dvanásta hódina práve odbila, darovala nám syna Panna Mária", či pri záverečnej "Tichá noc, svätá noc ...", ktorú sme spievali v prítmí kostola osvetleného iba žiarou vianočných stromčekov. Čosi tajomné prežarovalo celé to vianočné dianie.
Keď som trošku povyrástol a začal som sa i ja podieľať na "pomoci Ježiškovi" s prípravou stromčeka, darčekov či vianočnej tabule, odpadlo síce ono "magické prekvapenie", keď sa stromček z ničoho nič objavil za sklom na obývačkových dverách, no to čosi tajomné sa tým vôbec nestratilo.
Raz, keď už som bol celkom dospelý, mal som príležitosť prežiť Vianoce v Kambodži s posádkou projektu House Of Family. Pri Štedrej večeri na dvorčeku domčeka, kde v tom čase posádka žila, žiadny sneh, ani kapustnica, ani kapor neboli. Vonku 29 nad nulou, na stole ananás, klobásy, syry, chlieb, zelenina ... a i napriek tomu som prežil nádherné Vianoce a to čosi tajomné ani tam nechýbalo!
Neviem, ako vy, ale ja mám pocit, že Vianoce sú vtedy skutočne Vianocami, keď ich zvnútra prežaruje tajomstvo. Napríklad ono tajomné puto, ktoré viaže členov rodiny k sebe. Tajomné puto, ktoré voláme láska. Lebo práve láska, aj keď sa o nej stále hovorí a spieva, aj keď je neustále rozoberaná a analyzovaná, zostáva vo svojej podstate tajomstvom.
Ale pre kresťana by na prvom mieste malo byť na Vianoce tým čímsi tajomným ono, síce nepochopiteľné, no pritom fascinujúce tajomstvo, kedy sa všemohúci Boh pre nás stáva nemohúcim dieťaťom. Si myslím ... Nosí teda na Vianoce darčeky Ježiško? Neviem, ako vám, ale mne áno.
