Keďže teraz píšem tento článok, je jasné, že som vtedy nezomrel. Auto sa zachytilo o dáky previs. Opatrne sme z neho vystúpili. Trvalo nám však peknú chvíľu, kým sme sa spamätali a uvedomili sme si, že žijeme.
Na túto udalosť som si spomenul dnes počas svätej omše v súvislosti s Ježišovou výzvou: "Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny." (Mt 25,13)
Stane sa, že odložím na neskôr i veci podstatné: povedať mamine, že ju mám rád, poprosiť o odpustenie človeka, ktorému som ublížil, či zmieriť sa s Bohom. Ježišove slová mi nanovo pripomenuli, že ak premrhám prítomnú chvíľu, ďalšiu príležitosť už dostať nemusím.
V súvislosti so zmierením sa s Bohom občas zachytím názor, že nie je dôvod na paniku. Stačí predsa oľutovať v poslednej chvíli života a máme to v suchu. V poslednej chvíli? Chcete vedieť, aká bola moja posledná myšlienka tesne pred "smrťou"? ... "Do kelu, kde vezmem peniaze na nové auto!"
