Nedávno som sa zamyslel nad tým, kde sa vo mne vzala tá averzia voči sakám a oblekom. Je za tým naozaj iba jeho totálna nepraktickosť, alebo aj niečo viac? V časoch, keď som ešte hrával v orchestri na klarinete, som predsa s nosením obleku problémy nemal.
Ani som nemusel dlho pátrať. V mysli sa mi vynoril obraz istej VIP udalosti s VIP hosťami vo VIP oblekoch, potom obraz inej udalosti, tej predošlej veľmi podobný. Vybavili sa mi tváre, situácie, rozhovory ... tam niekde sa pomaly rodilo moje rozhodnutie: ďakujem, neprosím.
Negatívnych skúseností pribúdalo a mne sa oblek postupne stále viac stával symbolom prostredia, v ktorom sa cítim zle a do ktorého nepatrím.
A tak dnes moje staré sako visí v skrini na vešiaku. Výnimočne ho zavesím i na vlastné ramená, no nemávam pri tom dobrý pocit. A oblekovým prostrediam sa stále úspešnejšie vhýbam.
