Prehlbujúci sa úprimný a čistý vzťah lásky muža a ženy môže skôr či neskôr dospieť k momentu, kedy odrazu akoby zastal. Z ničoho nič sa vynoria dve alternatívy: „Alebo sa vezmime, alebo ...“
Odrazu je treba urobiť rozhodnutie: skončiť vzťah s vedomím, že to bude i tak strašne bolieť, alebo sa pustiť všetkých doterajších istôt a skočiť spolu do priepasti, ktorej dno nevidno? Navyše keď okolie tvrdí, že to aj tak nemá zmysel?
Tým skokom je úprimné a slobodné rozhodnutie sa oboch partnerov pre trvalý spoločný život v láske a vernosti, s túžbou urobiť toho druhého šťastným i na úkor seba, podľa jeho predstáv, v rebríčku vzťahov ho postaviť i pred svojich rodičov! a to všetko bez podmienok.
Pozn. sex pred vzájomným vyjadrením takéhoto rozhodnutia (teda v našom kultúrnom prostredí pred manželstvom) môže okrem iného i dosť radikálne skresliť vnímanie vzťahu.
Myslím, že niečo v tomto zmysle má na mysli Ježiš, keď hovorí: "Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje." (Mt 19,5-6)
V okamihu, keď sa má človek rozhodnúť pre trvalý vzťah, je bezradný a bezmocný. Odrazu má pocit, že toho druhého vôbec nepozná a má strach to rozhodnutie urobiť. Chce mať istotu, chce mať záruky, ale tie nedostane. Preto si kladie podmienky, preto testuje sexuálny život, podpisuje predmanželské zmluvy ... ibaže – ak toho spoločného rozhodnutia niet, partnerský vzťah sa už viac prehlbovať nebude a človek sa v ňom utápa a žije život, ktorý nie je naplnený.
A práve po tom jedinom túži, po naplnení! A tak hľadá ďalej: strieda partnerov, drie v práci, vyhľadáva adrenalín, siaha po drogách a čo ja viem čo všetko ešte ... ale ten vnútorný pokoj, tú vnútornú radosť a naplnenie i tak nenachádza.
Pozn. netvrdím, že po spoločnom rozhodnutí sa vzťah bude určite i ďalej prehlbovať, to je veľmi individuálne. Ale bez toho spoločného „skoku do prázdna“ sa vzťah od istého okamihu naozaj prehlbovať nebude! Musel by zmeniť svoju podstatu: napríklad na priateľstvo ...
Svet, v ktorom dnes žijeme, je postavený na hlavu. Človeku, ktorý je naplnený a šťastný práve vtedy, keď sa môže z lásky nezištne rozdávať akoby vsugeroval, že bude šťastný iba vtedy, keď bude nadobúdať. Z človeka, ktorého menom je "Byť tu pre druhých" urobil človeka, ktorého menom sa stalo "Ja a po mne potopa". A človek, tak ako kedysi v raji, aj dnes – naletel. Našťastie pre seba nie celý.
Môj kamarát salezián Jožko Lančarič prirovnal lásku k práve načapovanému orosenému poháru piva. Pena na pive, to je vo vzťahu cit. Pivo si však nekupujeme kvôli pene, ale kvôli tomu pod penou. Vo vzťahu muža a ženy je „pod penou“ to každodenne obnovované spoločné rozhodnutie sa: byť tu naplno pre toho druhého!
