Sedel som v prítmí Domu kultúry v Námestove. Bola sobota, niečo po 15:00. Pódium patrilo prezentáciám festivalových tvorivých dielní. Svoje už predviedli dielne TV spravodajstvo, eRko tance i dramatická tvorba a všetci sme s napätím čakali na tú poslednú, na scénický tanec.
Do tmy zazneli prvé tóny, teda skôr zaburácali. Na pódiu sa strhla totálna smršť! Pred očami nám v šialenom tempe ožívali príbehy obetí rôznych tragédií, ktoré novinársky hyenizmus priniesol na stránkach denníkov. Vraždy, teroristické útoky, letecké nešťastia, vyzeralo to, akoby na zlomky sekúnd vystúpili z novín, aby sa do nich vzápätí vrátili. A okolo nich neustále krúžila Smrť.
Odrazu to šialené tempo na chvíľu ustalo. Jedna z postáv písala sprejom niečo na stenu zlepenú z novinových stránok. Potom tú stenu pretrhla a ostatné postavy sa na ňu vrhli. Akoby v zúfalstve trhali noviny z ktorých bola zlepená; možno ich poháňala zúrivosť nad tým, čo s nimi novinári dorobili, možno túžba dozvedieť sa odpoveď na otázku: "Prečo? Prečo sa toto stalo práve mne? Prečo je toľko nezmyselnej smrti? A vôbec, prečo je tu smrť?"
Hoci tie noviny roztrhali na márne kúsky, zdalo sa, že odpovede na svoje otázky nenašli. Odrazu znela pomalá pieseň How Sweet The Name od skupiny Delirious a ich pohyb opäť ustával - akoby sa zastavil čas. Na scéne sa nedialo nič. Nechápavo sme pozerali na postavy, strnulo stojace tvárou k nám. Je už koniec, či ešte nie? Máme tlieskať? ...
Odrazu jedna z postáv zdvihla ruku a ukázala niekede medzi nás. Otočiť sme sa a v strede hľadiska stála postava Krista s tŕňovou korunou na hlave. Pieseň, v ktorej sa mimochodom spieva: "Každý človek potrebuje Vykupiteľa", doznela a sálou zaburácal nadšený ohlušujúci aplauz!
Videl som viacero inscenácií Paľa Danka a jeho tančného divadla ATak. Videl som i prezentácie jeho tvorivých dielní v minulých ročníkoch festivalu Verím Pane. Po každom z nich som skončil s padnutou sánkou. Je až neuveriteľné, čo všetko dokáže urobiť s mladými ľuďmi, ktorí sa mu do tvorivej dielne prihlásia, iba za tri dni!
Každé jeho predstavenie so sebou nesie určité posolstvo. To tohtoročné nebolo výnimkou, bolo namierené proti novinárskemu hyenizmu. Mne však ponúklo ešte jednu rovinu; myšlienku, ktorá sa akoby mimovoľne niesla celým predstavením: "Na otázky o nezmyselnosti utrpenia Kristus odpovede nedáva, On sám je odpoveďou!"
