Prvýkrát som hudobný festival Verím Pane zorganizoval v auguste roku 1990 v Horných Kočkovciach. Po štyroch rokoch prišlo sťahovanie do Považskej Bystrice, v roku 1997 sa nekonal a od roku 1998 je doma v Námestove. Za tie roky som si zvykol, že ľudia prichádzajú a odchádzajú. Je to taký nikdy sa nekončiaci príbeh. Niekto sa postupne vypracuje na kľúčového človeka v organizačnom tíme, v istom momente ho však život zavolá inam. V prvom momente sa zdá, že veci bez neho fungovať nebudú, ale ony fungujú.
Ibaže v tomto roku bolo tých odchádzajúcich akosi priveľa naraz. "Nevadí, zvládneme," povedal som si ako zvyčajne. Ale keď pár mesiacov pred festivalom zlyhalo aj ubytovanie a strava pre účinkujúcich, pomyselný pohár vo mne pretiekol.
"Ďuro, námestovskí mladí to zvládnu!" napísal Tomáš. "Na tomto chaose sa podieľať nemienim, zdravie mám len jedno!" napísala Lucka. Do Námestova však predsa len dorazila i ona. Nie nadarmo je autorkou výroku: "Verím Pane nie je festival, to je diagnóza."
Prišiel Dráčik a postavil stanové mestečko. Prišiel i Daniel a o pódium na priehrade som sa vôbec nemusel starať. Prišiel i Lukáš a stránka www.verimpane.sk dostala nový kabát. Prišla Zuzka a festivalová prezentácia aj "aleluje" zafungovali. Prišla Daniela a bolo čo jesť. Prišli Púpä, Paľovia, Veve, Mirka, Kaso, Bebe, Jerry, Janky, Zuzky, moji bratia, Speaker, Janko, Adelka, Žofka, Veronka, Tomášovia, Mišo, Paľo Prockl, bazaristi, Bystro, Braňo, Stromo, Matúš, kubínčania, iNpulse, Fortuna a ďalších cca 200 helperov a spoluorganizátorov a lektorov tvorivých dielní a muzikantov a zrušený festival zažil reštart. Bolo to čosi tak nádherné a neuveriteľné, že ešte i slnko si na to všetko poriadne posvietilo.
Jedným z vrcholných momentov festivalu býva každoročne MM show - nočný program, pri ktorom sa na pódiu bavia muzikanti a z nepochopiteľných dôvodov sa baví i natrieskaná sála Domu kultúry. V tomto roku mi Miki povedal: "Ďuro, nebudeme robiť MM show. Chcel by som si s chalanmi (pozn. muzikanti) zaspievať staré pesničky. Aj Mariána (pozn. spevák dnes už nehrajúcej kapely Trenčiansky bazár) možno ukecáme."
Bola sobota, 20. júla, 23:30 h. Práve sa začínal posledný z festivalových koncertov. Na pódiu sedelo šesť muzikantov a spolu so speváčkou Luckou hrali staré pesničky skupín Mimicry, April Quintet, Trenčianky bazár a Credo. A hoci diváci čakali či predsa, MM show to nebola.
A ja som si uvedomil, že za tých 24 rokov odzneli na pódiách Verím Pane stovky nádherných piesní, ktoré súčasná generácia festivalových účastníkov vôbec nepozná. Chcel som na záver povedať niečo oslovujúce, čo by zarezonovalo, čo by dalo primeranú bodku za 23. ročníkom tohto dnes najstaršieho gospelového festivalu na Slovensku. Namiesto toho som však iba pár krát zopakoval: "Viete, ja si dnes síce veľa nepamätám, ale zato si pamätám strašne veľa." Obecenstvo pochopilo moje slová ako vtip a ono to vlastne pokus o vtip bol. Ale bolo v tom i niečo navyše, také moje ohliadnutie sa za všetkými tými nádhernými ľuďmi, ktorých mi bolo dopriate za tie roky stretnúť a nádhernými udalosťami, ktoré mi bolo dopriate prežiť.
Prečo Verím Pane? Lebo "doma je doma".
Foto: Juraj Drobný a www.gospelfoto.sk
