http://www.metropolislive.cz/images/strucne/raduza_vse_je_jednim_328.jpg
Keď som o niečo neskôr s padnutou sánkou pozeral dokumentárny film "... myslím, že sa nevrátim" (príbeh 4 dievčat putujúcich šesť týždňov do Santiago de Compestella, s plnou filmárskou výbavou a bez sprievodného vozidla, a ktorého hudobnú zložku tvoria práve jej piesne), úplne som podľahol jej čaru - pesničkárka Radúza.
Najskôr som sa započúval do jej textov. Nachádzam v nich lásku i bolesť, pády i poznanie že pád nemusí byť nevyhnutne niečím zlým. Také obyčajné ľudské témy, o akých spievajú i iný interpréti. No keď o nich spieva Radúza, mám pocit že sú akési ľudskejšie.
Možná, že člověk časem ohne se
to aby blíž k zemi měl
a potom sám zemí stane se
a všecko, co kdy chtěl ...
Keď spieva, akoby do každej piesne, či do každej jednej noty dávala celý svoj život. Z jej spevu ide taká energia, až človeku prechádza mráz po chrbte.
Podej mi čutoru,
můj starej kámoši
vyplave nahoru
co není pro uši
těch, co nás neznají
jak my dva známe se
jó, někdy potají
i mistr tesař utne se ...
Objavuje obyčajné ľudské pravdy, na ktoré občas zabúdame. Neviem, ako to robí, ale v jej podaní mi znejú tak akosi pravdivejšie.
Než vystoupím ze všech svých těl
pochopím, že nepřítel
ať už chtěl, a nebo nechtěl
nejlepší byl učitel ...
Pri počúvaní jej piesní mávam občas chuť zabudnúť na svoje zdravotné obmedzenia, zobrať ruksak a vybrať sa kamsi len tak za nosom.
Půjdu, kam chci a nikdy mě nedoženou
musím jen přiznat, oplakat, zapomenout
půjdu, kam chci a nikdy mě nedoženou
musím jen zapomenout ...
O pesničkároch sa hovorí, že spievajú o živote. V prípade Radúzy mám pocit, že jej piesne sú čosi ako život sám.
