Výrok vyvolal menšiu diskusiu o jeho platnosti, či neplatnosti. Zapojil som sa i ja a napísal som toto tu: "Nooo, co sa Chestertona tyka, vacsinou mal odlisny nazor, ako zvyklo v tych casoch byt "politicky korektne" .. a mam pocit, ze to o jeho nazoroch plati dodnes .. moj nazor na neho: jednoducho sa pozeral na svet z ineho uhla a pouzival vlastnu hlavu ..".
Prečo sa ku tomu vraciam tu, na blogu? Lebo - sa mi zdá, že sme rezignovali. Že už ani nechceme vedieť, kto vlastne sme. Že z našich slov zostali len prázdne zvuky.
Že aj keď drieme ako kone a žijeme "naplno", v skutočnosti sa života bojíme. Bojíme sa ponoriť do jeho hĺbok a len šialenou rýchlosťou kĺžeme po jeho nablýskanom povrchu. Že sa panicky bojíme mať názor, pokiaľ ho s nami nezdieľa i niekto iný. A že ten Chesterton v istom zmysle pravdu má ... je to ale iba môj pocit, preto tu žiadne argumenty nečakajte.
Mám pocit, že náš svet sa stáva svetom, v ktorom aby sme sa pomaly báli naplno prežívať vianočnú radosť z príchodu Božieho dieťaťa na svet len preto, lebo by sme tým mohli niekoho uraziť. Začíname sa báť byť naplno mužmi či ženami, aby sme sa náhodou nedotkli niekoho, kto sa cíti byť iným. Začíname sa báť priznať sa ku svojej viere vo verejnom živote, aby nás nevyhlásili za netolerantných.
Túžime po láske, ale odmietame sa do nej vložiť naplno. Keďže chceme mať istotu, skúmame ju zo všetkých strán a analyzujeme výsledky našich výskumov namiesto toho, aby sme ju jednoducho žili. Napokon prestávame veriť, že láska vôbec existuje. V obave pred zranením sa sťahujeme do svojich ulít a z našich vzťahov sa stávajú len obyčajné biznis dohody. Vôbec si neuvedomujeme, že práve tým si ubližujeme najviac. A pritom je všade okolo nás, len ju treba chcieť vidieť.
Odmietame Boha a sami by sme si chceli určovať čo je dobré a čo zlé, ale iba čo sa pritom chytáme do vlastných pascí. Hráme sa na bohov a vôbec si pritom neuvedomujeme, že táto naša hra je nielen trápna, ale i tragická.
Mám pocit, že aj to naše political correctness je jednoducho iba vyjadrením bezradnosti, symptómom stavu nášho tzv. civilizovaného sveta. Stavu, ktorý by som nazval stavom letargického šialenstva. A pritom by možno stačilo celkom málo: nebáť sa pozrieť na svet z iného uhla a používať vlastnú hlavu.
Jó vždyť víš štěstí je krásná věc
vždyť víš štěstí je krásná věc
stěstí je tá krásná a přepychová věc
ale prachy si za něj nekoupíš.
(Petr Hapka, Michal Horáček)
