Už som písal, že cez prázdniny som to „trošku“ prehnal s pracovnými aktivitami. Môj ZŤP organizmus potreboval priestor na zotavenie (občas sa akoby samovoľne „vypínal“) no i tak som nedokázal dať dolu nohu z plynu, keďže sme v našej TV rozbiehali výroby programov ... zastavila ma až spomínaná zlomenina pravého ramena – dosť blbá zlomenina, ktorá si vyžiadala operáciu a po zrastení kostí si vyžiada ešte mesiace a mesiace rehabilitácie.
Ak by však niektoré parametre boli len mierne odlišné, všetko mohlo byť úplne inak: napríklad keby som vyrazil skôr, to auto by cúvalo až za mojim chrbtom a ja by som bez úrazu pokračoval vo výlete do Rakúska. Alebo som mohol dopadnúť na betón pod iným uhlom a mohol som skončiť iba s modrinami či pohmoždeninami. Na druhej strane to mohla odniesť moja hlava, ak by ona a nie ruka bola tou prvou časťou môjho tela, ktorá sa pri dopade dotkla parkoviska (nemal som prilbu).
Aby som to zhrnul: mohol som dopadnúť tak, že by sa mi vlastne nič vážne nestalo, či tak, že by už len stačilo presunúť ma o pár metrov ďalej, za plot cintorína. V tom prvom prípade by sa na mojom živote nič nezmenilo - len ktovie dokedy by môj organizmus to vysoké pracovné nasadenie vydržal a či by možno už o pár dní neskôr neskolaboval. V druhom prípade - už by som mal pozemský život za sebou.
Nemôžem si pomôcť, ale mám pocit, že som dopadol presne! Komplikovaná zlomenina pravého ramena ma zastavila a dáva mi dostatočný priestor pre zotavenie i možnosť aspoň čiastočne zasahovať do diania v našej televízii. Neviem ako to vnímate vy, ale mne osobne to všetko pripomína, že "Niekto tam hore ma má rád". Ten Niekto, ktorého volám BOH.
