Písmo hovorí: „Šľahá každého, koho prijíma za syna.“ A ty hovoríš: „Možno budem výnimkou“? Ak budeš vyňatý spod rán biča, budeš vyňatý aj z počtu synov. Povieš: „A prečo šľahá každého syna?“ Šľahá bez výnimky každého syna, aj svojho jediného. Toho jediného, narodeného z Otcovej podstaty, rovného Otcovi „v božskej prirodzenosti“, Slovo, skrze ktoré bolo všetko stvorené, nebolo kadiaľ šľahnúť. Preto sa odel telom, aby nebol bez šľahania. A ten, ktorý šľahá jediného bez hriechu, vynechá adoptovaného, ktorý zhrešil? Apoštol hovorí, že my sme povolaní za adoptovaných. Dostali sme adoptívne synovstvo, aby sme boli spoludedičmi jediného a boli aj jeho dedičstvom: „Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy.“ Svojím utrpením nám dal príklad.
Au. To bolí. Ale biblické jadro to má. Ak však Boh posiela trpieť aj svojho nevinného syna, Človek má chuť sa vzoprieť a niekedy sa aj vzoprie. Takú do očí bijúcu nespravodlivosť predsa nemôže tolerovať! Pokiaľ však bude vo svojom hľadaní Pravdy vytrvalý, môže zažiť skúsenosť podobnú Jóbovej (Job 38-39) a spolu s ním si nakoniec priznať: "Hľa, úbohý som čo ti vravieť mám? Položím si iba ruku na ústa. Raz hovoril som, opakovať nebudem, aj po dva razy, znovu nezačnem." (Job 40, 4-5)
Ale aby slabý nepodľahol v budúcich pokušeniach, nesmie sa dať oklamať falošnou nádejou ani zlomiť strachom. Povedz mu: „Priprav sa na skúšku.“ A možno začína klesať, chvieť sa, odmieta ísť ďalej. Máš iné: „Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily.“ Toto sľubovať a predpovedať budúce utrpenia znamená posilňovať slabého. Keď tomu, kto sa veľmi bojí a je tým ochromený, sľúbiš Božie milosrdenstvo, nie že nebude skúšok, ale že Boh nedovolí skúšať nad sily, obväzuješ zlomené. Lebo jedni, keď počujú o budúcich súženiach, ešte väčšmi sa ozbroja a túžia po nich ako po svojom nápoji. A liek veriacich považujú pre seba za slabý, ale hľadajú aj slávu mučeníkov. Iní zasa, keď počujú o budúcich skúškach, ktoré nevyhnutne prídu — a vlastne je potrebné, aby prišli na kresťana, a nezakúsi ich nik, iba ten, kto chce byť pravým kresťanom —, ak im už hrozia, lámu sa a kolíšu.
Som presvedčený, že keď písal tieto riadky, Augustín veľmi dobre vedel, o čom hovorí. Z jeho strany nešlo o teoretizovanie, ale o opis každodennej skúsenosti viery. Viery, ktorá bolí. Jeho viery.
Poskytni obväz útechy, obviaž, čo je zlomené. Povedz: Neboj sa! Ten, v ktorého si uveril, neopúšťa v skúškach. Boh je verný. On ťa nedovolí skúšať nad tvoje sily. A to nepočuješ odo mňa, ale hovorí to Apoštol, ktorý hovorí aj toto: „Žiadate dôkaz, že vo mne hovorí Kristus?“ Keď teda toto počuješ, počuješ to od samého Krista, počuješ to aj od toho pastiera, ktorý pasie Izrael. Veď to sa jemu hovorí: „Slzami nás budeš napájať s mierou.“ Lebo čo hovorí Apoštol: „Nedovolí vás skúšať nad vaše sily,“ to hovorí aj Prorok: „S mierou.“ Len ty neopusť toho, ktorý karhá aj povzbudzuje, odstrašuje aj teší, zraňuje aj lieči.
Pozn. citované z reči svätého biskupa Augustína O pastieroch, Sermo 46, 11-12: CCL 41, 538-539
Mám pocit, že takéto "augustínovské" kresťanstvo sa dnes v našich krajoch nenosí. Akoby bolo prekonané, či dokonca nezlučiteľné s obrazom Boha, milosrdného a milujúceho Otca.
Ja si však myslím, že práve takéto kresťanstvo je autentické a že dnes populárny obraz nič nevyžadujúceho a všetko tolerujúceho Boha je jednoducho falošný.
