Ten prvý je z mojich seminárskych čias. Niekedy v rokoch 1984-5 sme zorganizovali Koncert pre sestričky. Taký obyčajný folkový koncert v jedálni, ako vyjadrenie vďaky sestrám premonštrátkam, ktoré sa o nás starali. Účinkovali na ňom moji spolubratia - bohoslovci. No a vtedy sa objavil môj veľký sen; zorganizovať festival kresťanských kapiel a spevokolov, ktoré poloilegálne pôsobili pri niektorých kostoloch. Čosi na spôsob Folkfóra v Martine. Sen nádherný, no v "oných časoch" nezrealizovateľný. Sen, ktorý mi nedal spávať. Ibaže roky plynuli a sen stále zostával iba iba snom. V júli 2014 budem v Námestove na 24. ročníku festivalu Verím Pane, môjho zrealizovaného nezreazlizovateľného sna.
Po prvom ročníku Verím Pane v auguste 1990 v Horných Kočkovciach, sa čas rozbehol šialeným tempom. Stáž v USA, opakujúce sa letné koncertné turné Šanca pre lásku, založenie Lux communication a následné rozbehnutie vydavateľstva, televízneho štúdia, nahrávanie kresťanskej hudby, výroba programov pre Slovenskú televíziu a od mája 2008 i naša vlastná TV LUX. Akoby sa sny a skutočnosť navzájom prelínali. Ibaže v istom momente skutočnosť prevládla a sny sa niekam vytratili.
Neviem, či to bol syndróm vyhorenia, či obyčajná únava. Viem však, že do života ma vrátila Afrika. A vrátili sa i sny. Z tých posledných spomeniem dva. Prvý, vydať knižne výber z mojich textov na blogu, mi pomohli zrealizovať predovšetkým Lucka J., Maťo L. a Magi V. Knižka s názvom "Môže kňaz zaspať na vlastnej kázni?" vyšla 14. decembra 2010.
Druhý sa týkal ľudí, ktorých mám rád; kamarátov z detstva, farníkov z Kočkoviec, Bobotu, Lamača, Rače, spolupracovníkov a muzikantov z hudobného festivalu Verím Pane, bývalých študentov, príbuzných, kolegov z Luxu a z telky, spolubratov v kňazskej službe, spolublogerov z blogu na SME... Chcel som vymyslieť udalosť, na ktorú by prišli všetci. V článku "Čo už, 50tka" sa dozviete viac.
I dnes mám veľký sen, ktorý sa z času na čas odniekiaľ vynára, aby sa potom opäť niekam schoval. A potom sú tu maličké sníčky, vnášajúce nevšednosť do všedných dní; opätovné stretania s ľuďmi, ktorých mám rád, novembrové túlanie sa po pivničkách Malokarpatskej vínnej cesty, prvý pohľad na monitor po príchode do práce s uľahčujúcim výdychom: "Vysielame." A keď budem veľký, kúpim si psa.
"Keď prestaneš snívať, akoby si prestal žiť!" povedala mi kedysi herečka Adelka Gáborová. Ja som to včera povedal Svetlanke a dnes to hovorím vám.
