Počujme, čo hovorí Pán pri vysielaní hlásateľov: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ Do veľkej žatvy je málo robotníkov. A nemôžeme to vysloviť bez hlbokého zármutku, lebo je dosť tých, čo by počúvali dobré veci, ale tých, čo by ich hovorili, niet. Hľa, svet je plný kňazov, a v Božej žatve možno sotva nájsť pracovníka, lebo sme síce prijali kňazský úrad, ale úlohu svojho úradu neplníme.
Je to o aj mne? Kňazský úrad som prijal spolu s kňazskou vysviackou 17. júna 1989. Ale nakoľko plním úlohu svojho úradu? Na to si odpovedať netrúfam.
Počúvajte však, milovaní bratia, počúvajte, čo hovorí: „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ Proste za nás, aby sme vládali pracovať pre vás, ako treba, aby sme nemali stŕpnutý jazyk, keď treba hovoriť, a keď sme už zaujali kazateľské miesto, aby naša nemota nežalovala na nás pred spravodlivým sudcom. Lebo často spútava jazyk kazateľov vlastná neprávosť; často však nemôžu predstavení hlásať slovo z viny podriadených. Aj vlastná neprávosť spútava jazyk kazateľov, ako hovorí Žalmista: „No hriešnikovi Boh hovorí: Prečo odriekaš moje príkazy?“ Ale aj hriechy podriadených umlčujú hlas kazateľov, ako hovorí Pán Ezechielovi: „Jazyk ti prilepím na podnebie, onemieš a nebudeš napomínať, lebo je to spurný dom.“ Ako keby otvorene povedal: Berie sa ti slovo ohlasovania, lebo kým ma ľud rozhorčuje svojimi skutkami, nie je hoden povzbudenia pravdy. Teda nie je ľahké rozpoznať, pre čiu chybu sa berie kazateľovi slovo. Pričom s istotou vieme, že mlčanie pastiera niekedy škodí aj jemu, vždy však podriadeným.
Ako by mi z duše hovoril. Či skôr do duše. Koľkokrát sa mi to už stalo? Že vedomie vlastnej hriešnosti mi zastavilo prsty nad klávesnicou, či zviazalo jazyk? Čosi vo mne ma síce povzbudzovalo: "Veď napíš, povedz..." Ale akoby ma ochromovalo vedomie, že niektorí z čitateľov, či poslucháčov, vedia o mojich pádoch. Čo to je, falošnosť? Či neúprimnosť? Na jednej strane vidím, že mi poznanie vlastnej slabosti pomáha porozumieť slabostiam iných a som za to vďačný. Na druhej strane sa stáva že mlčím i vtedy, kedy by som mlčať nemal.
A je aj iné, milovaní bratia, čo ma na živote pastierov veľmi trápi. Ale aby sa niekomu nezdalo nespravodlivé, čo tvrdím, obviňujem rovnako aj seba, že som v tom, hoci prinútený tlakom barbarských čias, veľmi uviazol proti svojej vôli. Dali sme sa strhnúť vonkajšou činnosťou. Iné sme dostali hodnosťou a iné robíme z povinnosti úradu. Službu ohlasovania zanedbávame a na svoju škodu, ako to vidím, nazývame sa biskupmi, pričom nám viac záleží na mene ako na čnosti. Lebo tí, čo sú nám zverení, opúšťajú Boha, a my mlčíme. Sú ponorení do nezriadeností, a výstražnú ruku nedvíhame.
Dali sme sa strhnúť vonkajšou činnosťou. A keď činnosti niet, odrazu nevieme, čo "s načatým večerom." Sediac v lietadle som sa pokojne mohol modliť ruženec. Namiesto toho som ostreľoval prasiatka naštvanými vtáčikmi. (Pozn. hral som na smartfóne Angry birds.)
Ale ako môžeme napraviť život iných, keď sa nestaráme o vlastný? Lebo zaujatí svetskými starosťami stávame sa tým necitlivejšími vnútri, čím aktívnejšie sa prejavujeme navonok. Preto dobre hovorí svätá Cirkev o svojich chorľavých údoch: „Urobili ma strážkyňou viníc, a svoju vinicu som nestrážila.“ Sme ustanovení za strážcov viníc, a svoju vinicu vôbec nestrážime, lebo len čo sa zaplietame do vonkajšej činnosti, zanedbávame službu svojho úradu.
Autorom kázne je svätý pápež Gregor Veľký a my kňazi sme ju čítali v breviári 12. októbra. Z jeho úst zaznela niekedy na prelome šiesteho a siedmeho storočia. No i napriek odstupu stáročí znie aj dnes až boľavo aktuálne.
