V piatok ma povinnosti viedli do Banskej Bystrice. Povedal som si: "Ide víkend, do Bratislavy sa už vracať nebudem. Prespím u kamaráta na fare na Veľkom Borovom." Keďže som sa mu o svojom zámere zmienil vopred, nenápadne mi položil rečnícku otázku: "A čo sväté omše?" Pochopil som.
Na faru som dorazil až po desiatej večer. V obývačke bolo príjemne teplúčko: babka Drbjaková (kostolníčka) zakúrila. Mne už stačilo len nahádzať drevo do krbu tesne pred spaním a potom až ráno pred svätou omšou.
Sedel som pri krbe, pozeral dáky film, popíjal dáky Rizling rýnsky, napchával sa dákymi syrovými korbáčikmi, čo som našiel v chladničke a bolo mi fajn.
V sobotu po rannej svätej omši som si povedal, že by to chcelo raňajky. Otvoril som chladničku, tam nič moc. Potom špajzu, opäť žiadna inšpirácia. Vrátil som sa ku chladničke a zase nič. Keď som celý tento cyklus opakoval už asi po tretí raz, oslovil ma balíček cestovín ležiaci na poličke. Pozn. bol ešte pred skončením doby trvanlivosti.
V príručnej taške zvyknem občas nosievať okrem čelovky, dokladov, rezervných ponožiek, notebooku a nabíjačiek aj konzervu tuniaka v olivovom oleji a tak som mal recept vymyslený raz dva. V mierne posolenej vode som uvaril polovicu balíčka cestovín a po prepláchnutí som do nich švacol toho tuniaka, aj s olejom. Ochutnal som - bolo to dáke fádne.
Ešte raz som zašiel do komory a očí mi padli na konzervy - mandarínky. Podobne ako cestoviny, tiež boli ešte pred skončením doby trvanlivosti. Jednu z nich som otvoril, otočil hore dnom a nechal odkvapkať v dreze. Švacol som ich do zmesi cestovín s tuniakom, ochutnal a celkom mi to chutilo.
Na večeru som si chcel urobiť to isté, ale babka Drbjaková ma predbehla: priniesla mi plný tanier zemiakových placiek. Mňam.
