Kedykoľvek prídete na návštevu, nájdete u mňa svietiť vianočné svetielka. Stromček nemám, mám ich len tak prehodené cez knižnicu (viď foto). Svietia mi po celý rok. Nostalgia? Sentiment?
Vianoce milujem. Miloval som ich ako dieťa; tie čarovné okamihy očakávania, či a kedy sa za sklom obývačkových dverí objavia svetielka, potom kapor a darčeky pod stromčekom, burácajúci dubnický kostol na polnočnej: "Tá dvanásta hódina práve odbila, darovala nám syna Panna Mária" a záverečná Tichá noc.
Vianoce milujem. Ono napäté adventné očakávanie niečoho nového, o čom vlastne nik poriadne nič nevedel, ale v hĺbke srdca snáď každý tušil, že by to mohlo byť niečo nádherné. A do toho šokujúci zážitok prvých Vianoc. Tak šokujúci, že v prvom momente oslovených zaskočil, ale vzápätí spôsobil oslobodzujúci jasot. Boh, ten všemocný, žiarlivý a často trestajúci pán Starého Zákona sa dáva do rúk človeka ako bezmocné Dieťa. "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život." (Jn 3,16)
Aj keď niektorí z oslovených sa z toho šoku nespamätali dodnes, narodenie Božieho Dieťaťa má na nás zvláštny, tajomný vplyv. Aspoň ja to tak vnímam. Napriek nervozite, stresu, či zhonu sme počas Vianoc akýsi - ľudskejší.
Najradšej by som bol, keby Vianoce trvali po celý rok. Ale nebudú. Ako tie pred nimi i tieto sa skončia v nedeľu po Troch kráľoch.
Doma mi zostanú, len tak prehodené cez knižnicu, vianočné svetielka. Ich svetlo mi však bude pripomínať každý deň: "Ďuro, buď aspoň trošku - ľudskejší."
