To prvé slovo - otče - mi hovorí, že Boh nie je ani neosobná sila, ani niekto, kto sa o mňa nezaujíma, ani niekto, kto nezaujate odmeriava čas môjho bytia a dáva na váhy osudu moje dobré, či zlé činy. To prvé slovo mi hovorí, že Boh je Otec.
Ježiš vo viacerých podobenstvách vysvetľuje, akého otca má na mysli. V Matúšovom príbehu nás tak trochu šokuje, keď stavia do kontrastu našu a Božiu dobrotu: "Alebo je medzi vami človek, čo by podal synovi kameň, keď ho prosí o chlieb? Alebo keby pýtal rybu, čo by mu dal hada? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom; o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia." (Mt 7,9-11)
V Lukášovom príbehu o márnotranom synovi šokuje asi ešte viac, keď tvrdí, že pre Boha je synom aj najväčší darebák, pokiaľ úprimne ľutuje: "Syn mu povedal: "Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom." Ale otec povedal svojim sluhom: "Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa." (Lk 15,21-24)
To druhé slovo - náš - mi hovorí, že pred Boha sa nemôžem postaviť ako izolované JA, ale že stojím pred ním ako súčasť spoločenstva MY. Hovorí mi, že do toho MY patria nielen moji kamaráti, ale aj ľudia, ktorí nie sú zrovna moja krvná skupina, aj ľudia, ktorí majú inú farbu pleti, hovoria iným jazykom, vnímajú svet inak, ako ja. Do toho MY patrí dokonca aj živá a neživá príroda. (Dan 3,57-87)
Ježiš to povedal celkom jasne: "Vy sa budete modliť takto: Otče náš ..." Len mám pocit, že nám (modliacim sa Otče náš) to občas akosi "nedocvakáva".
