V pondelok (20. mája) ráno som si sadol ku počítaču a za necelých 20 minút vznikol tento krátky text.
V rodine som nevďačným synom a bratom, ktorý nie je ktovieako nápomocný ostatným jej členom. Možno je to dané pracovnou vyťaženosťou (pozn. LUX communication, TV LUX, služba vo farnosti Rača...). Možno to má korene v detstve; som najstarší z piatich súrodencov a od malička som hrával v dychovom orchestri, bol som zvyknutý byť mimo rodinu a nezúčastňovať sa na jej každodennom živote.
Vo farnosti a v Cirkvi si neustále hľadám svoje miesto každodenným ranným odovzdávaním sa do Božích rúk. Pri oficiálnych udalostiach (tam, kde sa patrí mať oblek) sa takmer vždy strápnim. Nemám ich rád. Neformálnosť je pre mňa čosi ako voda pre ryby. A potom ľudia, ktorým môžem poslúžiť ako katolícky kňaz, či priateľ.
Spoločnosť je plná ľudí, ktorým nie vždy rozumiem, aj keď sa snažím. Vďaka blogu na SME som spoznal množstvo nádherných ľudí, vnímajúcich svet inak, ako ho vnímam ja. Stále sa stupňujúce útoky na manželstvo a rodinu a moja neschopnosť zrozumiteľne vysvetliť spolu-blogerom moje stanoviská ma unavuje. A tak sa dnes už trošku viac modlím, ako diskutujem.
A Boh? Je Otecko. Rozmaznáva ma. Od štúdia na teologickej fakulte to vidím veľmi zreteľne. A plní mi priania, ktoré by vôbec nemusel, aj také, ktoré nie sú práve „kóšer“. A i napriek tomu som nevďačným synom.
Celý text som uzavrel citovaním svojho staršieho článku: "Juro, nechcel by si sa stať kňazom?" (tu a tu a foto tu).
To, čo o sebe napísal apoštol svätý Pavol: „Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem,“ (Rim 7,19) platí aj o mne. A ešte ako! Ale snažím sa pod zorným uhlom Pavlovho výroku: "Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi," (Rim 3, 23-24) žiť s túžbou, aby sa na mne raz vyplnil i výrok: "Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna." (1Kor 15,10)
