Sedeli sme v sále DK Zrkadlový háj v Bratislave a len tak nezáväzne sme kecali ... a čakali.
Bola nedeľa, 20. marca 2011, niečo po 19:00. Opona sa ani nepohla, svetlá v sále svietili, čas plynul. "Aha, Paľo," ozvalo sa sprava. Natočil som sa tým smerom a naozaj. Pred pódiom, v kostýme Rozbitého, sa na barlách tackal Paľo Danko. Pozn. zakladateľ a protagonista tanečného divadla ATak. Premiéra ich 16. inscenácie s názvom Zimosen bola tou udalosťou, ktorá nás sem priviedla.
Po pár sekundách sa pridali i ďalší členovia súboru a svojim výstupom po celom priestore sály nám "nenápadne" naznačili, že si máme vypnúť mobily. Napokon sa Rozbitý vydriapal na pódium, svojimi barlami rozhrnul oponu a - ak napíšem, že sme sa odrazu ocitli vo svete obdivuhodných tanečných výkonov, perfektnej choreografie a predovšetkým veľmi silného príbehu, moje "hodnotenie" bude znieť ako klišé - ale ja som to tak naozaj vnímal.
Keď vyšlo Slnko (Lucia Števková), človek až fyzicky cítil jeho hrejivé lúče. Keď sa Strašiak (Katka Mönnichová) konečne vymanil zo zajatia Zimy, jeho radosť bola taká hmatateľná, žeby ste ju mohli krájať. A keď sa na pódiu objavila samotná Zima (Evka Volajová), akoby sa na celú sálu zniesol mráz.
Ak máte pocit, že moje superlatívy nie sú namieste, čo takto sa presvedčiť osobne? Pozn. termíny ďalších predstavení tu.
Príbeh ľudských tieňov, neschopných odpútať sa od svojho kontajneru s tlejúcim ohňom a vydať sa v ústrety Slnku, happyendom nekončí, prináša však nádej. Mne navyše priniesol nádherný zážitok a striasol zo mňa nedeľnú únavu. Pali, aj vy ostatní z ATak-u, ešte raz vám ďakujem.
