Zaujímalo by ma, koľko je nás takých, čo nezabúdame a zastavíme sa. V čase tretieho výročia onej tragickej udalosti to vyzeralo na celkom pekný počet. Pamätné miesto bolo plné kvetov a sviečok. Dokonca i politici si tu dávali fototermíny, robili vyhlásenia. Začínalo to vyzerať, že sa niečo bude diať.
Ako však dni šli, všetko sa vrátilo do starých koľají. Politici i naďalej namiesto spolupráce pri starostlivosti o túto krajinu a jej obyvateľov, bojujú svoje žabomyšie vojny. Vedia že my, ich voliči, ich pri najbližších voľbách i tak posadíme do parlamentu. Len nám musia označiť správneho spoločného nepriatelia a príliš sa neoháňať zachovávaním tradičných hodnôt.
A my? Pevne sme sa zabarikádovali na svojich neotrasiteľných tzv. názorových pozíciách, bojujúc proti onomu spoločnému nepriateľovi, obviňujúc tých druhých z fašizmu, homofóbie, genderizmu, zavádzania totality, liberalizmu a čo ja viem čoho ešte. Pritom často ani netušíme, čo tie slová znamenajú. Na sociálnych sieťach potom zdieľame a lajkujeme také evidentné nezmysly, na odhalenie ktorých by často stačil zdravý sedliacky rozum. Pre nás je však dôležitejšie, že ich tam zavesil náš favorit; predseda strany, kňaz-vizionár (ktorému to predsa povedala Panna Mária), virológ-samouk, obľúbený politológ, analytik, či moderátor diskusnej relácie. Zdravý sedliacky rozum, hm. Toho sa nám akosi nedostáva. Nám? A čo ak mne, som ochotný si to priznať?
Zastavil som sa i dnes na onom pamätnom mieste v centre Bratislavy. Ako mám vo zvyku, krátko som sa pomodlil. Ľudia prechádzali okolo. Niektorí sa možno pozastavili nad tým čudákom, čo tam stojí, iní si snáď pripomenuli, aké je to miesto.
Kráčajúc domov som trochu premýšľal; čo keby sme namiesto budovania barikád radšej otvárali svoje srdcia a mysle pre ľudí okolo nás? Naivné. Ale nebola by to cesta von zo šialenstva, do ktorého nás táto JA-DOBA ženie? Otvárať svoje srdcia a mysle pre TY? Otvárať moje srdce a myseľ pre TY...
Janko a Martinka prestali dňa 21. februára 2018 žiť na tejto planéte, zjavne niekomu prekážali. Janko evidentne nejakému konkrétnemu JA stúpil na otlak, ako sa zvykne hovoriť. Nezabúdajme.
