Väčšina ľudí si uvedomí, že tu je, až keď v lete vyschne, alebo sa zdvihne po prudkom daždi. Klanečnica to nemá práve jednoduché, jej dôležitosť si už dávno neuvedomujeme tak, ako by si zaslúžila. Skúste si teraz predstaviť, že tu nie je. Že ten stav, ktorý poznáme z leta, by bol trvalý. Že studne by boli prázdne a vodu by malo len pár šťastlivcov s kvalitným prameňom na pozemku. Viem, Klanečnica nám studne neplní, ale pramene s ňou spojené áno. Odmyslime si aj tie. Zvláštna a ťažká predstava, však? Logicky. To nás totiž učili už na základnej škole, že ľudia si od pradávna stavali obydlia v blízkosti vody. Praotec Slovan, keď si povedal, že tu vybuduje dedinu, zaručene netušil, že on sám je zo 70 % z vody, ale jednoducho vedel, že bez vody dlho na svete nepobudne.
My dnes vieme, z koľkých percent je naše telo tvorené vodou, vieme označiť molekulu vody, spraviť jej analýzu, distribuovať ju potrubiami na dlhé kilometre, nájsť ju desiatky až stovky metrov pod zemským povrchom, predpovedať jej najbližšie zrážky, dokonca vieme určiť, ktorá je vhodná pre našu práčku a ako nevhodnú upraviť. Napriek tomu všetkému nevieme tú najpodstatnejšiu vec – vážiť si ju.
Obraz Klanečnice je smutný. Ležia v nej tony odpadkov. Koberce plastov, textilu, kovov a skla sa tiahnu naprieč celým korytom. Je to zvláštny pocit, stáť pri potoku a pozerať sa na igelitku omotanú o konár vo výške očí dospelého človeka. Lebo... ako? A hlavne prečo? Na prvú otázku existuje vysvetlenie fyzikálnymi zákonmi, na druhú musíme hľadať odpoveď v ľuďoch.
Fenomén znečisťovania vody nie je žiadnou novinkou, odtoky z domácností ústia do potokov na celom svete už storočia. Do polovice minulého storočia však z týchto potrubí vypadávali tak akurát zvyšky jedla z kuchyne a výtvory ľudského tela. Nechutné, ale ešte som nepočul, že by ryba zdochla na hovno vo vode. V domácnostiach sa však už dlhší čas teší obľube chémia naša každodenná. Chémia na riady, plesne, čistenie sifónov, farby, oleje a množstvo ďalšej chémie, ktorú ani nevieme pomenovať. Sami sa niektorej bojíme, vieme, že dokáže rozleptať kožu, spôsobiť nepríjemné problémy s očami, dýchaním... ale do odtoku ju spláchneme a pridáme k tomu ešte vodu z práčky s jahodovou avivážou a zmäkčovačom. Keď sa tento spenený sajrajt dostane k živému tvorovi, ktorý nemá možnosť úniku, zaručene ho chuť do života prejde.
Podobne to je s vysýpaním komunálneho odpadu do potoka. V minulom storočí, kedy človek nadobudol pocit, že on vie najlepšie, kade majú potoky a rieky tiecť, a začal im bagrovať nové korytá, vznikali po tých starých vyschnuté jarky. Podľa „dobrého“ zvyku sa do takýchto jarkov nosil odpad z okolitých domácností a keď už ho bolo akurát, zaviezol sa hlinou. Veď sa rozloží. Zišiel z očí, zišiel z mysle. A nešlo len o odpadky z domácností, v starom koryte Klanečnice máme podľa pamätníkov zahrnutý celý autobus. Mimo toho, aké nepríjemnosti vie podobný prístup spôsobiť v spodných vodách, začína sa ukazovať, že to vtedy naši predkovia nedomysleli. Občas pri zvýšení hladiny Klanečnice sa totiž odkrojí kus brehu, prípadne sa vyvráti strom a jeho korene odokryjú tajomstvo. Dvoma slovami – nerozložilo sa. Dnes už sa to nerobí so súhlasom celého okolia, sme o kus ďalej, vieme o materiáloch mnohé veci, ktoré naši predkovia nevedeli, napríklad koľko trvá rozklad plastu v prírode. Aj napriek tomu nájdeme v potoku odpadky s dátumom výroby v roku 2021.
Hriechy spáchané v minulosti neodčiníme, môžeme len zmierniť ich následky. Čo však môžeme ovplyvniť, je naše konanie. Možnosti už v dnešnej dobe máme, v obci máme fungujúcu kanalizáciu aj zabezpečený vývoz odpadu. Je len na nás, či zmeníme svoj postoj k vode ako takej, či sme ochotní zbúrať ten myšlienkový stereotyp, že Klanečnica je špinavá, lebo je špinavá a tak to má byť, nedá sa nič robiť. Je na nás, či nabudúce zase zatvoríme oči, keď sused vyhodí do potoka vrecko s odpadom, prípadne natiahne hadicu zo žumpy, alebo mu povieme: "Počuj, sused, dnes sa to dá vyriešiť aj rozumnejšie!"
Keď sa nám podarí zmeniť toto nastavenie, zmeniť vyšliapané chodníky posypané smetím, nebude pre nás zlepšenie aktuálneho stavu až taký problém. Lebo, aj keď sa to na prvý pohľad určite nezdá, mať čistú Klanečnicu, to je skôr úloha vzdelávania a osvety než ťažkej práce s odpadkami v teréne.
Na záver sa ešte raz vrátim na základnú školu a dám vám slovnú úlohu:
Vyhodiť vrece odpadu do potoka trvá darebákovi 5 sekúnd.
Vyzbierať vrece odpadu z potoka trvá správnemu chlapcovi 10 minút.
Koľko správnych chlapcov by muselo zbierať odpad, aby ubúdal rovnako rýchlo, ako pribúda?
Sledujte Facebook Živá Klanečnica a dozviete sa viac.
