Bolo to silnejšie, než všetko známe,
ten moment, odkedy sa máme,
keď si mi prvýkrát zamrnčal v rukách
a mne sa leskli slzy v očiach.
Ponúkol som Ti srdce, poď dnuká
a zostaň kľudne na storočia.
Odvtedy dívam sa, ako rastieš,
ako má vyzerať bezbrehé šťastie.
Bezbrehé, čo aj tak mostí
svet jeho a svet dospelosti.
Cez prvé plienky, stískanie palca,
bezzubý úsmev a ten nevinný smiech
som zistil, aké je byť otcom chlapca.
A že som málo spal? Nech.
Veď škoda je prespať tak vzácny čas,
kedy ma potrebuješ po svojom boku.
Nenazdá sa nikto z nás,
prirátame rôčik k roku
a už ma nebude nutne treba.
Možno budem navyše.
Budeš chcieť iných okolo seba
a ja zaleziem do skrýše.
Dnes sa mi však veľmi ráta,
keď prídem domov, otvorím vráta
a Ty s úsmevom: „Tata, tata!“
ma privítaš, máš za kamaráta.
Si najkrajším splneným prianím,
keď s mojím prstom v svojej dlani
chceš mi ukázať, čo nové vieš.
Ako ďobe sliepka a pichá jež,
ako vie Tatra zdolať prah,
kam ísť nechceš, lebo máš strach.
Si pre mňa omluvenkou pre návrat v čase,
keď pred búrkou staviam bunker na terase,
keď skáčem s rozbehom do perín
a napodobňujem zvery.
Keď sa plazím pod stolom
a naháňam Ťa okolo.
Keď válam vonku v tráve sudy,
hoc aj holý, bez ostudy.
No pri tých všetkých krásnych zverstvách
mám vždycky trochu miesta pre strach.
Nechcem Ťa strašiť, čo všetko by sa mohlo stať,
len viem, že teraz už mám sa o čo báť.
Občas sa nezhodneme a ja sa hnevám,
keď túžiš po niečom, čo nemám
a to, čo mám, je Ti vždy málo,
keď bežíš práve, keď stáť by za to stálo.
Potom sa sám seba pýtam: Čo ma to popadlo?
Hnevať sa?! Veď Ty si mi nastavil zrkadlo.
Veď Ty chceš byť ako ja.
Hnev a zvady za to nestoja.
Chcem Ti byť vzorom, než nájdeš iné,
oporou stojacou v pozadí,
čo istotu dá a ranu prijme.
Tým, čo Ťa podrží a nezradí.
Potom raz, keď už budem starý pes
a nebudem sa chcieť učiť triky,
chcem, aby silné boli ako dnes
všetky tie pohľady a dotyky.
Aj keď nám život nastraží tŕne,
chcem s Tebou byť na jednej vlne.
Byť zodpovedným, ale bláznom,
čo pomôže Ti cestou za snom.
Tak, prosím, snívaj a buď šťastný.
Život je smutný, keď kašleš na sny.
Nedbaj, že nám s mamou pribúdajú vrásky,
že vlasy zľahka chytia odtieň striebornej.
To všetko sú len známky danej lásky,
na ktorú máš právo, lebo si vzišiel z nej.
Aj keď raz vymeníš podbradník za kravatu,
bradu budeš mať chlpatú,
či budeš riaditeľ, či robotník,
u mňa ťa nenahradí nik.
Ja budem čakať, kým sa vrátiš pozrieť domov,
tešiť sa na to, čo kde zažiješ a s kým.
Budeme tam čakať spolu s mamou.
Na Teba, náš milovaný syn.
