Bol raz jeden jediný, mocný priam všemocný nad všetkými, vlastne nemohol byť nad všetkými , lebo bol sám. On bol, lebo bol a bol aj bytie samotné. A to bytie bolo a bolo, ale sa nehýbalo i tak rozhodol sa On, že učiní pohyb. Ten pohyb bol a bol, len nebol vôbec pekný a tak sa rozhodol, že ho skrášli. Zamyslel sa veľmi silno až z jeho myšlienok vytryskli krásne ligotavé hviezdy. Aby sa hviezdičky medzi sebou nehádali, nevrážali do seba určil im presný poriadok a to každej zvlášť.
Boli krásne, svetielkujúce, blikajúce, farebné, rotujúce a pravidelné, že sa "On" začal nudiť pri pohľade na ne. A nudil sa dlho predlho až sa znovu silno zamyslel a povedal si. Mám tu vákuum a matériu, spojím to , dám tomu aj kúsok seba a stvorím niečo nové. Keďže vákua mal oveľa viac ako matérie, tak potom vyzeralo tak aj jeho dielko. I tešil sa preveľmi ako sa mu dielko vydarilo. Keď doň vložil aj kúsok seba, prehovorilo smutným hlasom. "Som sám" On vôbec neváhal a hneď učinil mu roveň, ale omnoho krajšiu a pohľadnejšiu, aby mu urobil radosť. A radosť teda bola preveľká.
Radovánky začali. Pobehovali, lietali, naháňali sa po celom nekonečne a prezerali všetky jeho zákutia. Keď tu On videl ako snoria aj tam kde by nemali, presne tam kde mal ukryté svoje tajomstvá, zavolal ich i povedal im.: Tu kde teraz stojíte sú ukryté moje tajomstvá a poznanie všeho, tam vstúpiť nemôžte, lebo je tam ukrytá aj smrť.
Ich zvedavosť však od tej chvíle nemala hraníc i jedného dňa vstúpili, ale vstúpilo do nich aj to čo tam bolo ukryté.
Keď to On zbadal, nahneval sa i riekol im. Od tejto chvíle už nebudete bývať so mnou a nebudete lietať v nekonečne. Vybral si jednu z hviezd, učinil tam všeliake zverstvo, vtáctvo, ryby , plazy a háveď od výmyslu sveta a tam ich vrhol a pritlačil k hline aby nemali ako utiecť. Bolo to pre nich strašné. Blúdili po tej hline blúdili, zver ich napádala, ohrozovala.
Po dĺllllhooooom čase sa stalo nie čo s čím nerátali. Pri určitej činnosti ich začalo byť viac a viac.
A bolo ich mnoho a to všeliakych. Dobrých, zlých, pekných škaredých atď atď. V tom čase sa začali vynárať medzi nimi škriepky , bitky , hádky a nedorozumenia i stalo sa , že sa porozchádzali, rozprchli a poutvárali menšie skupinky. Tí rozumnejší držali spolu a bola ich väčšina .Celkom spokojne si nažívali a zdokonalili sa vo veľa užitočných veciach. Dokonca si vymysleli aj písmo.
A čo bolo s ostatnými?
Tí, čo vedeli písať o tom napísali:
"Videli sme našich druhov ako sa spolčili zo zverou a spolu nažívajú. Niektorí sa na nich aj podobajú i robia to čo oni. Behajú po stromoch, revú a dokonca aj lozia po štyroch. Bolo to hrozné.
Našťastie niektorým sa podarilo navrátiť k nám i znovu boli ako predtým.
A to je koniec rozprávočky o vzniku opočloveka.
Upozornenie: Všetky osoby, súvislosti a udalosti sú vymyslené. ?
