Slovensko, krajina ležiaca uprostred kontinentu. Sme „srdcom“ Európy. Žijeme v krásnej a malebnej krajine, s bohatým duševným dedičstvom, krásnou prírodou a množstvom nadaných ľudí. Na nich je postavené formovanie nášho národa. Charakterizujeme sa ako otvorený, priateľský a pohostinný.
Ako celý svet, aj my posledné roky žijeme v rýchlej a hektickej dobe. Náročné situácie sú testom našej vnútornej odolnosti a integrity. Rýchlo meniaci sa svet nás stavia pred potrebu prehodnotenia doterajšieho spôsobu života. Naše predstavy o takzvanej vonkajšej stabilite a vidiny ideálneho života sa rúcajú. Prináša to neistotu, napätie, nedôveru, podozrievanie, mocenské nároky alebo vojny. Počas celej histórie nás sprevádzajú rôzne spoločenské nepriazne. Tento neutíchajúci trend sa neustále stupňuje.
V súčasnosti žijeme v 21. storočí. Miera uvedomenia spoločnosti je v mnohých oblastiach veľmi rozvinutá. K pokojnému a mierumilovnému nažívaniu nám však stále niečo chýba. Neustále sa snažíme o realizáciu rôznych foriem úsilia, avšak nie vždy úspešne. Keď sa aj niečo pracne vybuduje, o nejaký čas sa to zrúti na akejsi nestabilite (napr. postupne sa rúcajú demokratické princípy). Je to neustále opakujúci sa kolobeh. Predstava inej alternatívy je občas v nedohľadne. Ideál spokojného života sa nám stráca priamo pred očami.
Na konci dňa sa vynárajú otázky typu: V čom spočívajú neúspechy spoločného zjednotenia sa? Aký je dôvod vzájomných rozkolov napätia? Čo nám neustále uniká pomedzi prsty?
Možno by stačilo na chvíľu zastaviť sa a venovať niečo zo svojho denného času i svojim vlastným súkromným myšlienkam. Mohli by sme tak viac precitnúť v uvedomenie, že naša spoločnosť je odrazom nášho vnútra. Každá ľudská činnosť vznikla vďaka tomu, že sme mysliace a cítiace bytosti so schopnosťou sebauvedomenia.
Jadrom každej ľudskej bytosti sú myšlienky a pocity. Tie sa premietajú do konkrétnej činnosti. Väčšina z nás sa túži podeliť o svoje vnútorné prežitky. To nás motivuje k aktivite. Pre spoločnosť poskytujeme hodnotu v podobe úžitku. Rozhodujúce sú aj úmysly a motivácie našich snažení. Od toho sa odvíja kvalita výslednej činnosti. Náš pôvodný zámer je buď dobrý alebo zlý. Môže prospieť alebo uškodiť. Takto sa formuje „ekosystém“ spoločnosti.
Vedomie človeka má určitú „mechaniku“ myslenia s dvoma spínačmi. Jeden z nich aktivuje to dobré. Tam je pravá podstata, skrytá v každej ľudskej bytosti. Súhrne sa nazýva ľudskosť (resp. duša - pravé ja). Druhý spínač prebúdza ego. Obidva protipóly našej osobnosti sú formované faktormi vonkajšími (vek, pohlavie, výchova, kultúrne pomery, vplyv okolia...) alebo vnútornými (IQ, EQ, spôsob myslenia, povaha, charakter, motivácie...). Rôzne životné udalosti a vlastné postoje v nás zanechávajú určité stopy.
Ide tu o aktívne „znovu nabudenie“ k ľudskosti. Podľa mňa, jednou z jej hlavných čŕt je preukázanie tolerancie, rešpektu, pochopenia, empatie, ocenenia, láskavosti, súcitu, slušnosti... (k sebe samému i k druhým). V každom z nás je zastúpená stránka citu, láskavosti, jemnosti ako aj logiky, racionality, inteligencie... Miera ich zastúpenia a prejavu sa u každého líši.
Princíp ľudskosti spočíva v spájaní všetkého dobrého a pozitívneho. Znamená to prepojenie citov a myslenia alebo prepojenie „srdca“ a „hlavy“. Čím je väčší vzájomný súlad a vyváženosť, tým zdravší postoj k sebe máme. Ako prirodzený dôsledok vzrastá aj naša vlastná sebaúcta a sebaakceptácia. To v nás vyvoláva vytúžený pokoj, radosť, slobodu, šťastie, vďačnosť, skromnosť, pokoru, intuitívnosť, vyrovnanosť, usporiadanosť, dôslednosť...
V tom je to najjednoduchšie posolstvo. Všetci ho poznáme, len ho zabúdame aplikovať. Každý z nás je základňou pre vytvorenie slobody, mieru a pokoja. Táto myšlienka by mala „rozkvitnúť“ hlavne vo vnútri nás samých. Potom sa môže prejaviť aj mimo nás. Vo všeobecnosti platí, že iba to môžeme premietnuť do okolia, čo sami v sebe máme (napr. s ťažkosťami budeme rešpektovať druhých, pokiaľ nerešpektujeme seba). Potvrdzujeme to svojimi činmi, asertívnym správaním a zodpovedným prístupom.
Keď sme v sebe vysporiadaní, ľahko aplikujeme tieto hodnoty do medziľudských vzťahov. Následne je jednoduchšie pristupovať k druhým s rešpektom, toleranciou, úctou a slušne (bez ohľadu na ich vzdelanie, spoločenské pomery, vierovyznanie, pohlavie, orientáciu, národnosť, svetonázor...).
Akonáhle na toto všetko zabudneme, naša pravá osobnosť sa uspí. Spustí sa druhý spínač a prebudí sa naše ego. V niektorých psychologických hľadiskách je ego opisované ako nevyhnutná zložka v rámci našej osobnosti. V iných je zas preceňované vysoko nad pravé ja, alebo je s ním zamieňané. Pohľadov a definícií je viacero. Poukazujem na tie aspekty, ktoré ho definujú ako opozitum stojace proti dobru v nás: neochota podeliť sa, chamtivosť, tvrdohlavosť, jednostrannosť, nevyváženosť, strach, frustrácia, klamstvo, závisť, hnev, arogancia, hrubosť, útočnosť, násilie, agresia, sebectvo, potreba ovládať iných...
Ego má v sebe zakódovanú neschopnosť spolupráce. Triešti, rozbíja a separuje. Stavia na nejednotnosti a nevedomosti (lepšie tak uplatňuje svoj vplyv). Túži po dominancii, moci a nadvláde. Rôznymi úskokmi a skrytou manipuláciou dosahuje svoje ciele. Generuje si zásobáreň vlastných problémov, z ktorých viní okolie. Prekrývaním vyvoláva zdanie ich riešenia. Zatemňuje a systematicky rozkladá všetko, čo je v nás dobré. Voči princípom ľudskosti uplatňuje protikladnú filozofiu: „dobro je zlé a zlo je dobré“. Snaží sa pracovať v utajení, pretože nechce byť odhalené a odmietnuté. Bráni sa zmenám a užitočnému pokroku. Vytvára v nás určité bariéry a bloky (napr. cez škodlivé vzorce v našej mentalite...). Takto stavia „nedobytnú pevnosť“, ktorú si chráni a zabezpečuje proti všetkému dobrému a pozitívnemu. Je to postupný, dlhodobý a nie vždy viditeľný proces spriadania pavučín zložitosti a nejasnosti. Za účelom vyvolania neistoty a skreslenia úsudku využíva nástroje utajovania, dezinformácií, manipulácie, šírenia strachu, neprávd a nenávisti.
Nevenovanie pozornosti, smerujúcej k pochopeniu vlastnej osobnosti, vyvoláva v nás nezodpovedané otázky. Cez nedostatočné sebapoznanie spriechodňujeme cestu vnútorným nesúladom. V našej pôvodnej jednote sa takto vytvárajú akési medzery. Následne sa znásobujú a zaplňujú všetkým, čo je vlastné povahe ega. Rozkladacie procesy ega sa v menšej miere môžu prejaviť ako nejasné pocity vnútorného nepohodlia a napätia. Čím sú zreteľnejšie, tým viac signalizujú nepokoj, strach, úzkosť, nervozitu, roztržitosť, emočné vyčerpanie, nepriateľstvo, závisť, výbušnosť, útočnosť... V pokročilejšej forme sa môžu prejaviť aj rôzne formy duševných porúch (napr. depresie, stavy úzkosti, panické ataky, schizofrénia, sociopatia, psychopatia...).
Jedinci, ktorí sa zamilujú do svojho ega, používajú ho ako základ pre svoje žitie a jadro argumentácie. Dochádza k odpojeniu sa od vnútornej dobrej podstaty. Ego preberá inteligenciu a racionalitu, odpája sa od emočnej stránky. Taký jedinec si vytvára určitú „masku“, cez ktorú sa prezentuje. Navonok sa zdá, akoby mal dobré úmysly a zámery. V niektorých prípadoch ide rovno cestou devastácie.
V spletitých procesoch myslenia sa niekedy strácame a z „labyrintu“ myšlienok nenachádzame cestu von. Duševná pohoda a zdravie tým trpí. Návrat k opätovnej rovnováhe môže byť veľmi jednoduchý. Stačí sa otvoriť a podeliť o svoje vnútorné zážitky so svojím okolím (s rodinou, priateľmi, známymi alebo odborníkmi na duševné zdravie).
V obmedzenej miere tu máme stručnú schému fungovania nášho vnútorného boja - zápas pravého ja s egom. Je len na nás, ktorá zložka uvedomenia bude každodenným víťazom. Voľba pre jedno alebo druhé, dotvára našu osobnosť. V každej životnej etape vyhľadávame typ prostredia a ľudí s podobnými hodnotami. Spoločne prispievame k formovaniu okolia. Realita súčasnej spoločnosti je ako vonkajšie zrkadlo, ktoré nám ukazuje vnútorný svet - zrkadlenie v priamom prenose.
Vyzerá to, akoby súčasným „vítaným“ trendom bola hrubosť, vulgárnosť, neslušnosť, neférovosť, násilie, agresia, vyhrážky, šikana, posmešky a iné sociálne krízy. Je ťažké nebyť ovplyvnený aktuálnym dianím, keď to vidíme na priereze celej spoločnosti (na všetky svetové strany). Pokračovanie týmto štýlom, znásobujeme nesúlad, nejednotu, rozpad a izoláciu. Vzájomné rozdiely sú častým argumentom na odsudzovanie. Namiesto toho, by sa mohli stať prostriedkom pre videnie jedinečnej ľudskosti v iných.
Jeden z mnohých učebnicových príkladov spoločenských kríz sa vyskytuje aj v našom národe. V zjednodušenom význame, národ je tvorený dvoma hlavnými celkami: politikmi (reprezentatívno-organizačná zložka štátu - „hlava“) a obyvateľmi (jadro národa - „srdce“). V metaforickom význame dochádza k ich vzájomnému odpojeniu. Obidve „strany“ majú na seba určité nároky. Málokedy dochádza k ich naplneniu. Neustále si adresujú určité signály, nabité čoraz väčšou energiou frustrácie, nespokojnosti, nesúhlasu a odmietania v duchu príslovia: „dovtedy si budeme pohadzovať tento horúci zemiak, až kým sa nespálime“. To vyúsťuje do „nezmeniteľného“ stavu („status quo“). Beznádej vytvára len ďalší tlak a napätie. Výsledkom sú napr. verejné nahlásenia bômb, atentáty, fyzické útoky, ublíženia na zdraví, znevažovanie a zanechané traumy. Nič sa nemení, len všetko narastá do kritických rozmerov. Každá lekcia však pokračuje len do okamihu, kým sa z nej nepoučíme.
Vzájomne sa vzďaľujeme. Chcelo by to vytvoriť premostenie formou komunikácie, edukácie, osvety, zisťovania a napĺňania potrieb ľudí... Hlavným cieľom by mal byť tiež návrat k základným princípom slušnosti, korektnosti, férovosti, diplomacie, reprezentatívnosti, odbornosti a k vzájomnej spolupráci, konajúc vo verejnom záujme.
Keďže tu momentálne chýba vzájomný konštruktívny dialóg, ako spoločnosť vyjadrujeme názor formou zhromaždení. Tak prezentujeme svoj nesúhlas so zriadením vládnutia a smerovania (pokojne, nenásilne a mierumilovne). V kritických obdobiach sa dokážeme zomknúť a stmeliť. Bolo by veľmi vznešené, keby sme sa dokázali zjednotiť aj v pokojných časoch.
Buďme ako ľudia ľudskí a ako národ pre druhých príkladom. Darujme si vzájomne priateľské gestá, čo majú moc rúcať bariéry: úsmev, povzbudenie, vypočutie, podanie pomocnej ruky... Nestavajme si navôkol vysoké múry. Radšej rozvíjajme našu otvorenosť a zdieľajme národné duševné vlastníctvo i s inými národmi. Máme sa s čím podeliť. Ukážme, že sme naozaj pohostinný národ. Nebojme sa vzájomnej medzinárodnej spolupráce. Len vo vzájomnej inšpirácií a prínose je zaistený rozvoj, pokrok a novosť - v každej dobe, mieste a čase.
